enka pochádza až z roku 1324, keď sa o majetok delia Pavol a Lewkus, synovia Michala de Simony. V roku 1351 Novobančania vtrhli do obce, ktorú vyrabovali a odniesli z polí celú úrodu. V roku 1431 tiahli obcou husiti a vypálili ju, neskôr, v roku 1516, dalo mesto Nová Baňa Brehy do zálohy svätobeňadickému opátstvu.
Robiť starostu obce nie je povolanie, ale poslanie
Starosta obce Brehy Milan Úškrt vykonáva svoju funkciu len prvé volebné obdobie, avšak skúsenosti s prácou s ľuďmi má už roky. Predtým pracoval v novobanskom Izomate, či na ministerstve vnútra.
Starostom sa stal z jediného dôvodu: pomôcť svojej rodnej obci v rozvoji. „V prvom rade sme museli dokončiť plynofikáciu a vodovod, ktorého kolaudácia nás čaká v blízkej budúcnosti,“ začína rozprávanie starosta. „Okrem toho sme rekonštruovali budovy hasičškej zbrojnice, obecného úradu, domu smútku, robili sme rekonštrukciu vonkajšieho osvetlenia. Pri obecnom športovom klube sa pristavovala nová klubovňa. Vyasfaltovali sme aj niekoľko ciest.“
V obci s 1120 obyvateľmi sa nezamestnanosť pohybuje okolo 14 percent. Tridsiatich piatich z nich využíva na verejnoprospešné práce. „Nápomocní boli tiež pri údržbe školy, či pri rôznych rekonštrukciách...,“ dodáva starosta. „Taktiež sme radi, že sa nám podarilo udržať chod školy spolu s materskou školou.“
Obec pripravila aj projekt na získanie finančných prostriedkov na rekonštrukciu starej školy. Vláda to však pozastavila, ako dôvod uviedla nedostatok peňazí. „Tento, projekt však chceme podať aj tento prípadne budúci rok,“ vysvetľuje starosta.
Milanovi Úškrtovi ide okrem iného aj o zachovanie kultúrnych tradícii. Brehy na kultúrnych podujatiach reprezentuje ženský spevácky súbor. „Chceli by sme obnoviť aj detský spevácky súbor,“ hovorí starosta. Každoročne sa tu koná aj športový ples, či stavanie mája. Obec tiež reprezentuje hasičský zbor, ktorý chodí na súťaže po celom Slovensku. Začiatkom leta organizujú výstup na kopec Hulín. „Čo sa týka športových aktivít, každoročne realizujeme Memoriál Milana Čakloša formou futbalového turnaja dospelých, v tomto roku sa už konal jeho 10. ročník.Taktiež sa uskutočnil aj nultý ročník o pohár starostu obce vo futbale v kategórii internacionálov (veteránov). Na celom Slovensku je známa naša súťaž v požiarnom hasičskom športe o putovný pohár - Memoriál Karola Marušku, ktorého 15. ročník sa uskutočnil 14. júla tohto roku v areáli obecného športového klubu Brehy“
Aj napriek tomu, že ako starosta má Milan Úškrt už menej voľného času, občas si zahrá futbal, ktorému sa aktívne dlhé roky venoval. Nevyhýba sa ani kuchárčeniu a práci v záhradke. Aj keď to na prvý pohľad nevidieť, je už starým otcom.
Poloha a história obce
Brehy ležia na západných svahoch Štiavnických vrchov, v nadmorskej výške 248 metrov, na ľavom brehu Hrona. Najvyššiu výšku z okolitých vrchov dosahuje Chlm (726 m n. m.). V geologickej skladbe územia sú zastúpené pyroxenické andezity s ryolitom a čadičové útvary. Otázka pôvodného a najstaršieho osídlenia Brehov a okolia je zatiaľ nevyriešená, lebo bez systematického archeologického výskumu nie je možné riešiť túto problematiku. Z doterajších poznatkov o osídlení oblasti od Slovenskej brány po Hronský Beňadik, môžeme analogicky usudzovať aj na osídlenie Brehov a ich blízkeho okolia, zrejme iba hypoteticky. Na základe osídlenia tejto rozsiahlej a geograficky značne členitej oblasti predpokladáme, že aj územie, na ktorom vznikla pôvodná osada Brehy, bolo osídlené v období príchodu Slovanov do stredného Pohronia, ktorý sa datuje od 6. do 8. storočia. So zreteľom na okolité pohoria obsahujúce rudy, najmä v oxidačnom pásme, ku vzniku osídlenia tejto oblasti prispelo aj baníctvo. Nie je vylúčené, že v potoku Liešna ryžovali prví osadníci zlato. Podstatnú úlohu pri osídlení Brehov a stredného Pohronia zohral príchod Slovanov. Slovanský pôvod dediny dokazuje jej rýdzo slovanský názov Bereg - Breh - Brehy.
Územie pôvodnej osady bolo časťou Tekovskej župy, ktorá vznikla za panovania uhorského kráľa Štefana I. K 11. storočiu sa viaže aj prvá nepriama písomná zmienka o tejto oblasti, kde vznikla pôvodná osada. V listine Gejzu I. z roku 1075 pre hronskobeňadické opátstvo sa spomína potok Liesna - Liešna, ktorý tečie vedľa Brehov, jeho pomenovanie sa v nezmenenej forme zachovalo dodnes.
Aj keď táto časť listiny je interpretovaná, názvom potoka je evidentným dôkazom slovanského osídlenia tejto lokality. Ďalšia písomná zmienka o Brehoch pochádza z roku 1324, keď v listine Ľudovita I. z roku 1354, kde sú vyznačené hranice Novej Bane, sa neuvádzajú Brehy, iba vŕšok Verch - Vrch ležiaci južne od Novej Bane. V skutočnosti je to niektorý z vrchov smerom k Pukancu, ktorý leží neďaleko Brehov.
osobnosti obce
Jozef Brodziansky (1909 Brehy – 1969 Nová Baňa) Bol majster umeleckej výroby a predstaviteľ tradičného hrnčiarstva, ktorý svoje výrobky zdobil škrabaním a maľoval dekorom a engobovaním. Vypaľoval ich v poľnej peci. Zachovával výrazné regionálne znaky, pracoval pre ÚĽUV, vystavoval na viacerých miestach.
Jozef Janowszky (1730 Brehy – 1791 Tekovská Breznica) Bol profesorom trnavskej univerzity, bernolákovec. Po štúdiách v Banskej Štiavnici, Györi a Trnave sa v roku 1754 stal farárom vo Veľkej Mani. Neskôr sa stal vicedekanom, univerzitným profesorom, či kanonikom banskobystrickej kapituly. V roku 1778 bol vymenovaný za prefekta majetkov banskobystrického biskupa. Významne podporil stavbu kostola v obci Brehy.
Alojz Kubányi bol v 60. rokoch 19. storočia farárom v tejto obci, ktorý dopisoval do Lichardovho Obzoru.
Rudolf Rusko ako farár a arcidekan v Novej Bani zastupoval aj v Brehoch. Prispieval do časopisu Náš priateľ.
Peter Emílius Vlčko (1912 Brehy – 2004)
Kultúra
Kultúrny život v obci bol spočiatku na nízkej úrovni. Reprezentovali ho ochotnícke divadelné predstavenia nacvičené zvyčajne na Vianoce miestnym učiteľom s príležitostnými ochotníkmi. Chýbala výrazná, vedúca osobnosť so schopnosťou podchytiť mládež aspoň v divadelnom krúžku. Neboli tu telocvičné ani iné spolky, okrem dobrovoľného hasičského spolku, ktorý vznikol už pred prvou svetovou vojnou, no svoju činnosť obnovil až roku 1928. Nariadením ministerstva školstva a národnej osvety sa v roku 1925 zriadila v obci knižnica.
Kultúrne pamiatky
Najvzácnejšou pamiatkou obce je rímskokatolícky kostol sv. Jozefa Pestúna postavený v klasickom slohu s prvkami baroka. Je to jednoloďová stavba so segmentovým uzáverom presbytéria a do štítového priečelia vstavanou vežou. Na klenbách sú maľby s biblickými motívmi od maliara Štefana Škrabu z Rudna nad Hronom. Portréty sv. Imricha kráľoviča a Alžbety Durínskej namaľoval Jozef Krausz. Kostol ďalej zdobia sochy Ukrižovaného z polovice 19. storočia, či madonny. Na chóre je osadený jednomanuálový organ a vo veži sú zavesené štyri zvony. Obec aj jej chotár zdobí viacero sakrálnych pamätníkov.
Poľnohospodárstvo
Poľnohospodárstvo bolo v Brehoch v skutočnosti iba doplnkovým zamestnaním. Roľníci, pre ktorých bolo hlavným zdrojom obživy, tvorili len veľmi malú časť obyvateľov obce. Ostatní, hoci sa zaoberali poľnohospodárstvom, boli nútení venovať sa vedľajšiemu zamestnaniu, aby mohli vyžiť. Rozšírené tu bolo sezónne zamestnanie. Roku 1946 žilo v obci až 100 rodín, ktoré odchádzali na žatevné práce do neďalekých, južnejšie ležiacich bohatých dedín a na veľkostatky (do okolia Levíc a Nových zámkov).
V Brehoch pracovalo pomerne veľa remeselníkov (kolári, kováči, krajčíri a obuvníci) Roku 1946 obecná kronika spomína 25 remeselníckych rodín.
Architektúra
Brehy majú domy stavané v rade užšou stranou, priečelím orientované do ulice. Domy sú jenotraktové, pod spoločnou strechou je obytná aj hospodárska časť. Každý dom mal obvykle aj svoj dvor, zriadené sú spoločné dvory s domami postavenými na oboch krajoch dvora. Stavebným materiálom bolo drevo a kameň, hlinené domy sa nestavali. V minulosti boli častejšie drevené zrubové domy z neokresaného alebo len z dvoch strán skresaných trámov. Táto konštrukcia sa dlhšie udržala pri stavbe hospodárskych objektov, pri ktorých používali drevenú rámovú konštrukciu s doštenou výplňou. Po roku 1870, keď obec vyhorela, používali na stavbu domov najskôr potočný, neskôr lomový kameň spájaný hlinou. Z rovnakého materiálu boli steny obytnej i hospodárskej časti domu - komory a maštale. Priečelie domov členili dve synteticky položené okná a bielu stenu lemoval dole dávnejšie kindruksom načierno zafarbený, neskôr modrý pás. Pôdorysné členenie domu odzrkadlovalo do určitej miery aj sociálne postavenie svojho majiteľa. Chudobnejší ľudia bývali do druhej svetovej vojny v dvojpriestorovom dome, kde bol len pitvor a izba. Zväčša však ľudia bývali v trojpriestorových domoch, v ktorých bol do roku 1900 zväčša nepredelený, neskôr predelený pitvor - jeho zadnou časťou bola kuchyňa. Tretia izba bola komora a maštaľ.
Posledný žijúci hrnčiar Ján Fiala
Dlhé storočia bolo jedným z hlavných zamestnaní obyvateľstva hrnčiarstvo, ktoré túto obec preslávilo po celej krajine. Prvá zmienka o ňom je z roku 1715, ide o súpis desiatich tunajších hrnčiarov. Do roku 1756 ich počet vzrástol na 56 a koncom 18. storočia ich bolo vyše 70. Neboli združení v žiadnom cechu a majstrovstvo sa dedilo z otca na syna. Hrnčiarstvo bolo prevažným zamestnaním aj za I. Československej republiky, a hoci v roku 1942 bolo v tejto obci 68 hrnčiarov, postupne upadalo. Hlina sa kopala v časti Slatina a v Babinej chrasti, kde sa aj kupovala. Hlina musela najprv dva - tri mesiace odstáť, potom sa spracovala na samotné tvarovanie výrobku. Nádoby sa maľovali bielou hlinkou, ktorá sa nachádzala v Babinej chrasti. Dekor, ktorý tvorili rovné pásiky, na spodku vlnovka, sa robili otlačkami prstov, či drevenou formou. Základná farba bola tmavo a bledohnedá a vyrábala sa prevažne úžitková keramika. Posledným tunajším hrnčiarom je Ján Fiala (na snímke), v ktorého dielni sa dodnes zachovala pec zo začiatku 20. storočia a taktiež zariadenie tradičnej hrnčiarskej výroby.
Generál major Peter Emílius Vlčko
Narodil sa 28. mája 1912 v slovenskej obci Brehy. Ako 12 ročný sa s rodičmi presťahoval do mesta Levice. V roku 1931 ukončil gymnázium a v roku 1934 vojenskú akadémiu s hodnosťou poručík kavalérie. V priebehu roka dostal funkciu veliteľa čaty jazdeckého oddielu. Potom rýchlo napredoval v ďalších vojenských hodnostiach. Začiatkom II. svetovej vojny bol pobočníkom veliteľa jazdeckého pluku. V roku 1944 sa oženil s Georginou Reichsfeld, aj napriek tomu, že mala židovský pôvod. Manželke aj jej rodine vybavil falošné dokumenty, čím im dal novú nežidovskú identitu. Falošné dokumenty obstaral aj ďalším 20 židom, čím im zachránil život. Neskôr sa zúčastnil Slovenského národného povstania. Koncom augusta 1944 bol zajatý ozbrojenou jednotkou SS divízie. Nasledujúci deň, prezlečený za ženu, utiekol zo zajatia a oslobodil zo zajatia aj svojho pobočníka. Následne na to bol povýšený do hodnosti majora.
Koncom októbra 1944, na hlavnej železničnej stanici v Ružomberku, prezlečený za obuvníka bol major Vlčko zadržaný nemeckou vojenskou políciou. Niekoľko dní bol brutálne vypočúvaný gestapom, pretože bol považovaný za ruského špióna. Plynulou nemčinou ich však presvedčil, že je obyčajný obchodník a tak len o vlások unikol uväzneniu a istej smrti.
V júni 1945 bol povýšený do hodnosti podplukovníka a pridelený do kancelárie zosadeného prezidenta republiky v Prahe. Tam krátko po ukončení vojny asistoval prezidentovi Benešovi.
V decembri 1947 bol priradený do oddelenia vojenského spravodajstva ako vedúci americkej sekcie. Tam sa naučil anglicky a pripravoval sa na pozíciu vojenského atašé vo Washingtone. Dňa 15. júna 1948 utiekol cez hranice do Heidemuhle v Bavorsku. Neskôr, po značnom úsilí, sa opäť spojil so svojou manželkou a dvoma synmi. V novembri 1949 sa s nimi konečne stretol v New Yorku. V roku 1973, po siedmich rokoch písania, uverejnil svoju 860-stranovú autobiografiu „V tieni tyranie“. Stretol sa s prezidentom Jimmy Cartrom. Roku 1989 ho Československé ministerstvo obrany povýšilo do hodnosti plukovníka vo výslužbe. V auguste 1994 bol plukovník Vlčko pozvaný ako hosť k prvému slovenskému prezidentovi Michalovi Kováčovi, kde bol povýšený do hodnosti generál majora Slovenskej armády vo výslužbe. V roku 1998 boli on a jeho manželka protagonistami šesťhodinového dokumentárneho filmu od režiséra Stevena Spielberga.
Dňa 11. januára 2004, držiac za ruku svoju manželku a hľadiac jej do očí, vo veku 91 rokov Peter Vlčko zomrel. Deviateho septembra bol s vojenskými poctami pochovaný Ministerstvom obrany Slovenskej republiky a Slovenským zväzom protifašistických bojovníkov na vŕšku s výhľadom na jeho rodnú dedinu Brehy.
Autor: pripravila Katarína Reiterová
