hsloch. Tá sa od 16. storočia začala nazývať Vindšachta. Názov Silgisberg sa prvýkrát objavuje v listine kráľa Ľudovíta z roku 1352. Táto osada bola z poverenia kráľa Žigmunda zapísaná do majetku šašovského hradu pod názvom Pergh. Starší názov obce Piarg je odvodený od nemeckého slova Berg (meno majiteľa). Na význam tohto slova sú dva názory: v prvom sa chápe ako označenie jaloviny – hlušiny, lebo obec v čase vrcholového rozvoja najviac zviditelňovala práve jalovina. Druhý názov obce Piarg sa vysvetľuje prekladom slova Perg do slovenčiny – vrch. Slovo perg má taký istý význam, ako jednoduché slovanské alebo slovenské slovo „baňa“. Slovom perg sa tiež označovali bane, či banské revíry. Označenie územia Štiavnické Bane menom Perg alebo Siglisberg možno preložiť ako „baňa“ alebo „Siglisova baňa“.
Názov obce vznikol po zlúčení Piargu a Hornej Rovne v roku 1960. Piarg je doložený písomne rokom 1352 a Horná Roveň bola už v 16. storočí významným baníckym strediskom. „Obec svetových prvenstiev“ – takýto prívlastok si Štiavnické Bane zaslúžili svojimi historickými pamiatkami, svetovým baníckym prvenstvom, krásnou prírodou ozdobenou viacerými jazerami, ale i pôsobením významných osobností v obci. Za všetkých spomenieme aspoň Jána Palárika, Jána Kalinčiaka či Jána Bottu. V Štiavnických Baniach sa narodil a pôsobil ako vrchný banský konštruktér a vynálezca Jozef Karol Hell, jeho brat, uznávaný astronóm, matematik, fyzik a vedec Maximilián Hell, ale i banský odborník a technik Samuel Mikovíni, ktorý začal v roku 1735 ako prvý profesor prednášať na tunajšej baníckej škole. V roku 1883 bola zriadená rezbárska škola, ktorú vo farskej budove založil Jozef Záhora – národný buditeľ, revolucionár a kňaz. Najväčším triumfom tejto školy bolo víťazstvo na Svetovej výstave v Paríži, kde v roku 1900 dostala najvyššie ocenenie – Grand Prix.
Ako dedičstvo slávnej banskej minulosti sa zachovali v obci a jej okolí vodné nádrže, jazerá – tajchy. Sú oddychovým miestom nielen pre domácich obyvateľov, ale svojou nádhernou prírodnou polohou vzbudzujú obdiv i u turistov.
Hoci je Milan Ernek vo funkcii starostu iba prvé volebné obdobie, je za ním kus vykonanej práce. Dá sa povedať, že na stoličke starostu ešte ani poriadne nesedel a už mu v hlave vŕtala myšlienka o obecnom erbe. Obyvatelia Štiavnických Baní môžu teda ďakovať práve svojmu starostovi, že majú konečne svoj erb. Ani teraz však nespí na vavrínoch, ale ďalej hľadá možnosti, ako pomôcť svojej obci, no najmä jej obyvateľom. Zo starej pamiatkovej budovy, ktorá je v obci a je nevyužitá, plánuje urobiť sociálne byty. „Predtým, ako som nastúpil do tejto funkcie, robil som riaditeľa v miestnej základnej škole. Čiže práca s ľuďmi mi je veľmi blízka,“ uvádza Milan Ernek. Priemerný vek obyvateľov je 39 rokov, preto sa v obci stále niečo deje. „Vždy sa snažíme, aby sme v obci niečo robili. Minulý rok sme mali veľmi pekné predvianočné trhy. Môžeme sa tiež pochváliť vzácnou návštevou, keď našu obec navštívil predseda Matice slovenskej Jozef Markuš. Bol tu tento rok v júli, kedy sa u nás konali Dni rezbárstva. Poďakovanie patrí Stanislavovi Neuschlovi, ktorý je otcom myšlienky zviditeľniť obec návratom k tradíciám,“ hovorí s hrdosťou v hlase starosta. Keď sú Vianoce, vtedy domáci spievajú na polnočnej omši vlastné banícke piesne, ku ktorým majú aj spevníky. Dokonca pri sviatkoch, ako sú Vianoce a Veľká noc, sa niektorí z obyvateľov oblečú do slávnostného baníckeho odevu, ktorý sa volá faciger a aušusník.
Štiavnické Bane sú tiež veľkým lákadlom pre turistov, ale i pre chatárov. Tých je v obci naozaj dosť a sú z rôznych kútov Slovenska. Nielen z blízkeho okolia, ale i z Nitry alebo Bratislavy. Nekladie si otázku, čo môže urobiť obec pre chatárov, ale naopak. Čo môžu urobiť oni pre obec. „Väčšina z nich si váži prírodu. Ale nájdu sa aj takí, ktorí by pri chalupe chceli také isté pohodlie ako pri paneláku. To znamená – asfaltku, plyn a podobne. Snažím sa ich však mierniť a vysvetliť im, že tú chalupu si predsa kúpili tam, kde je. Keď je niekde na kopci, nemôžeme mu tam predsa dať urobiť cestu,“ približuje neľahkú prácu s ľuďmi Milan Ernek.
Nielen prácou je človek živý. To platí i pre starostu. A hoci rieši problémy ľudí v práci, snaží sa im venovať i mimo nej. Ako sám hovorí: „Pracovať s ľuďmi je a vždy aj bude mojím koníčkom. Som rodák zo Štiavnických Baní a preto všetko, čo je dobré pre obec, je dobré aj pre mňa. Moje zamestnanie si to doslova vyžaduje, ale ja som rád v kolektíve i po práci. Či v lete na futbale alebo v zime na bežkách. Keby som však nemal tolerantnú manželku, nemohol by som sa venovať obci s plným zanietením,“ končí Milan Ernek.
Zo súčasnosti ...
Banícka obec Štiavnické Bane sa nachádza v najvyššej časti Štiavnických vrchov, v pramennej oblasti vodných tokov Štiavnica a Richňava. Počet obyvateľov je približne 840 a ich priemerný vek je 39 rokov. Okolie obce je popretkávané vyznačenými turistickými trasami a náučnými chodníkmi. Nad obcou prechádza napríklad náučný chodník Horná Roveň – Richňavské jazerá s 8 informačnými panelmi.
Rozvoj obce nadväzuje na tradície. Dôkazom je mnoho podujatí, ktoré sa v obci konali. Medzi tie najvýznamnejšie patrí odborný seminár v roku 1995 pri príležitosti vyhlásenia obce za pamiatkovú rezerváciu. Štiavnické Bane sa zapojili aj do programu SAPARD. Z neho už preinvestovali 24 miliónov korún, za ktoré urobili rekonštrukciu ciest a vodovod v Hornej Rovni. Financie, ktoré z neho čerpajú, využíva obec napríklad aj na opravu zvonice, ktorá je na mapách zakreslená už v 17. storočí. Viac ako 3,5 milióna korún obec vynaložila na plynofikáciu základnej a materskej školy, ktoré sú v jednej budove. Štiavnické Bane môžu turistom cez letnú sezónu ponúknuť kúpanie v jazerách, pešiu turistiku po okolitej prírode, cykloturistické trasy a v zime sú to bežecké lyžiarske trate. V súčasnosti sa realizujú terénne úpravy pod Veterným sedlom s cieľom vybudovania lyžiarskeho strediska - skicentrum. Ak by ste chceli obec navštíviť a pobudnúť tu viac ako iba jeden deň, k dispozícii sú dva miestne penzióny. V budove obecného úradu je tiež informačná kancelária, kde si môžete kúpiť suveníry, knihy a propagačný materiál o obci.
Stavebné a technické pamiatky
V dejinách slovenského baníctva a banskej techniky majú Štiavnické Bane svoje nezastupiteľné miesto. Potvrdilo to vyhlásenie pamiatkovej rezervácie na území obce v roku 1995. V obci sú pripravené na označenie dodnes zachované historické objekty, ktoré sa stanú súčasťou historicko - náučných chodníkov, realizovaných v rámci projektu Geopark.
Pod zemou ukryté banské diela na povrchu dopĺňajú mnohé stavebné a technické pamiatky. V rozptýlenej zástavbe prevažne baníckeho osídlenia môžeme ľahko rozlíšiť budovy banských prevádzok. Sú objemnejšie, dvojpodlažné, umiestnené v blízkosti bývalých šácht. K tým najstarším v obci nepochybne patria banské budovy na Vindšachte. V ich blízkosti sa nachádza barokový kamenný stĺp so sochou Immaculaty, pravdepodobne dielo tirolského sochára Michala Rässnera.
V čase, keď bane postupne prevzal erár, vznikol komplex barokových budov erárnej banskej správy. Niektoré z nich pôsobia dodnes reprezentačne. Tou najvýznamnejšou je budova Banskej komory, postavená v prvej polovici 18. storočia. Dnes v nej sídli Obecný úrad Štiavnických Baní. Nemenej dôležitou je oproti stojaca budova banského meračstva, postavená v barokovom slohu v druhej polovici 18. storočia. V nej sa vyhotovovali všetky banské mapy a meračské práce, spojené s baníctvom. Objekt postavili bez jediného kovového prvku, aby sa nerušilo meranie kompasom s presne zameraným poludníkom.
Banícku školu v obci založili v roku 1735. Jej objekt má dodnes zachovanú pôvodnú barokovú hmotu a autentický interiér. Banícku nemocnicu zriadili v obci už v roku 1648, ale až v 18. storočí vybudovali objekt, v ktorom pôsobila do roku 1878, kedy ju presťahovali do Banskej Štiavnice.
Celému súboru banských budov dominuje kláštorný komplex rehole hieronymitov. Pozostáva z rezidencie s vnútorným dvorom a kostolom. S jeho stavbou začali v roku 1745, vysvätili ho v roku 1754. V 19. storočí, po požiari, postavili k barokovému kostolu neorománsku vežu. Pod kostolom je krypta, v ktorej sú pochovaní významní banskí úradníci. Hieronymiti pôsobili na území obce do roku 1786, kedy bol z rozhodnutia Jozefa II. kláštor zrušený.
V obci tiež stojí klasicistická kaplnka sv. Jána Nepomuckého z roku 1855, s kľačiacimi postavami dvoch baníkov v starých baníckych uniformách.
Nemôžeme vynechať unikátny vodohospodársky systém, ktorý nemá na Slovensku obdobu. Bol vybudovaný v banskoštiavnickom rudnom revíri v 16., 17., ale najmä v prvej polovici 18. storočia. Tvoria ho sústavy umelo vytvorených vodných nádrží, ktoré boli dômyselne pospájané jarkami a vodnými štôlňami. Využívali sa ako energetické zdroje na pohon banských zariadení a na úpravnícke procesy.
„Dobrá duša“ spod Myšej hory
Keď sme starostu oslovili, či by nám nepredstavil niekoho zaujímavého v obci, ani na chvíľu nezaváhal. Doviedol nás priamo pod Myšiu horu, do domčeka Jozefa Beneša, ktorého miestni nenazvú inak, než Jožko alebo chatársky richtár.
Jozef je zdravotne ťažko postihnutý. Ako 11-ročný prišiel o obe ruky, no napriek tomu sa so svojím životom zmieril. Stále je plný optimizmu a chuti do života. Jedným slovom „veselá kopa“. „Mali by ste dostať vajce od kohúta. Aspoň sa to tak hovorí, keď ku niekomu prídete prvýkrát,“ takto veselo nás Jozef privítal. Jozef je vyštudovaný doktor práv a dokonca ešte i dnes za ním chodia ľudia po rady. Keď môže, vždy pomôže. Je to pomocník chudobných. V obci ho má každý rád, ale i cudzí si ho hneď obľúbia.
I keď má Jozef už sedemdesiat rokov, ešte vždy si každé ráno zapláva v tajchu, ktorý má priamo pri domčeku. Nezáleží na tom, či je leto alebo zima, pretože plávať chodí i v decembri, kedy si neraz vysekáva dieru do ľadu. Nedbá na rady lekárov, ani na naliehanie manželky. „Som stopercentne presvedčený, že mi to pomáha na zdraví. Keby som si jeden deň nešiel zaplávať, už by som cítil, že mi to chýba. Je to môj liek.“
Nedávno ho Milan Ernek požiadal, či by nezačal písať kroniku obce. Je to úloha neľahká a zodpovedná. Prijal ju však rád. Keď ho starosta pochváli, že krásne píše, hneď mu so žartom odpovedá: „Krásna bola iba Panenka Mária.“ Miluje prírodu a je to naozaj vidieť. Keď ide po lúke, vždy sa porozpráva ešte aj s kvetmi. V záhrade má nádherné kusy samorastov – sloniu hlavu, poníka, krokodíla, volavku a mnoho ďalších. O tom, ako veľmi prírodu miluje, sa môžete dozvedieť i z týchto jeho myšlienok, ktoré vás privítajú pri vstupe do dvora: „Pútniku! Kraj, po ktorom kráča tvoja nôžka, dal svetu veľké materiálne a duchovné bohatstvá. Teraz potrebuje pomoc. Buď k nemu láskavý a citlivý a pomáhaj! Veď je to vlastnosť šľachetných ľudí. Buď preto vítaný!“
Okrem futbalistov, ktorí hrajú V. ligu, majú Štiavnické Bane aj veľmi úspešných hasičov. Tento rok už jedenástykrát po sebe vyhrali okresnú súťaž previerky pripravenosti dobrovoľných hasičských zborov. Je to výborne zohratý kolektív, ktorý už jedenásť rokov dokáže zabojovať nielen v okresných súťažiach, ale i v pohárových mimo okresu. Členovia družstva obetujú veľa voľného času pri nácviku, ale i pri údržbe techniky. V súčasnosti má organizácia dobrovoľného hasičského zboru 76 členov, z toho 37 je žien. Hlavnými organizátormi bohatej činnosti sú Mikuláš Neuschl st., Vladimír Šípka a Marián Jáni.
Autor: pripravila Lenka Ihradská
