Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1487. Archeologické nálezy však dokumentujú ľudskú činnosť na území obce už v praveku. Dedina v historickom vývoji do roku 1918 prešla viacerými etapami v rámci rôznych spoločenských formácií. Najdlhšie zotrvala ako súčasť svätokrížskeho panstva ostrihomského arcibiskupstva. Podľa počtu obyvateľstva bola Jastrabá jednou z najväčších dedín panstva a dôležitým centrom duchovnej, kultúrnej a školskej vzdelanosti. Rozvoj duchovnej a kultúrnej vzdelanosti v Jastrabej úzko súvisel s pôsobením fary a školy. Jastrabská fara mala bohatú knižnicu. V tejto knižnici sa v 17. storočí nachádzal napríklad i rímsky misál vydaný v belgických Antverpách, darovaný kardinálom Petrom Pazmáňom. Ďalej to boli diela rímskych klasikov, či vydania Svätého písma. Medzi knihy boli zaradené aj matriky, ktoré sa viedli na fare.
Jastrabá predstavovala dedinu s rozsiahlym chotárom, bohatým na lesy. Zemepisná poloha určovala pomerne nízke výnosy z obrábanej pôdy. Za najtypickejšiu dorábanú plodinu sa považoval ovos. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, drevorubačstvom, výrobou dreveného uhlia, šindľov. Bol tu farský mlyn s dvoma mlynskými kameňmi, pomerne dobre sa darilo včelstvám. Klesajúce tendencie vykazovalo uhliarstvo. Za príčinu sa považovali nízke ceny dreveného uhlia a ťažkosti s ťažnými silami pri zvážaní dreva.
Od prvej štvrtiny 17. storočia po začiatok 19. storočia sa z chotára Jastrabej zachovalo viacero miestnych názvov. Niektoré z nich sa používajú dodnes. Chotárne názvy sa dotýkajú predovšetkým lúk, polí a pasienok. Zachovali sa názvy lúk Pod Suplazem, Pod Jaseno, Za parkom, lúka Kostolná a iné.
Rokom 1918 sa uzatvorila jedna dlhá etapa jej bohatého vývoja a zároveň začala nová. Tá so sebou priniesla mnohé prvky a udalosti, ktoré položili základy dnešnej podoby Jastrabej ako obce s bohatými historickými tradíciami.
V názve obce sa používalo niekoľko obmien. V prvej písomnej zmienke sa uvádza názov Besztrebe, potom Zetrebe, Iztrebe, Jestrebe, Jastreby. V roku 1920 Jastrabie a od roku 1927 Jastrabá.
Je pozoruhodné, že z tak málo početnej obce (cca 600 obyvateľov) od roku 1940 do roku 1997 vyštudovalo 19 učiteľov, 23 inžinierov rôznych odborov, 5 právnikov, 2 lekári, 2 veterinári, 3 kňazi a 3 vojaci z povolania.
Vojtech Sklenár po dvoch rokoch
Vojtech Sklenár je starostom obce zatiaľ iba prvé volebné obdobie. „Predtým, ako som bol zvolený, som pracoval v obecnom zastupiteľstve. Takže som vedel, čo táto práca obnáša,“ hovorí Vojtech Sklenár. Počas jeho starostovania sa už podarilo splynofikovať celú obec, takmer každý dom má prípojku. Minulý rok vedenie obce kúpilo štiepkovací stroj z Nemecka. Ten sa kupoval kvôli vysokým vykurovacím nákladom základnej školy a obecného úradu. V obci sa vypilujú rôzne kríky z jarkov a tie sa potom spolu s uhlím na tomto stroji štiepu. V súčasnosti obec cez európske fondy vybavuje kúpu pece na štiepanú drevnú hmotu, a to je aj najväčšou prioritou obce do budúceho roku. „Hoci je cena tejto pece 7 miliónov korún, jej kúpou by obec na vykurovaní usporila až 90 percent nákladov oproti terajšiemu vykurovaniu. Vypracovaný projekt na jej využívanie je potrebné dodať do konca roka,“ vysvetľuje Vojtech Sklenár. Okrem toho chce vedenie obce ešte tento rok vybudovať dve prístupové cesty do dediny a na budúci rok opraviť všetky miestne komunikácie. Ako dodáva starosta, svojpomocne.
Vojtech Sklenár vyštudoval drevársku priemyslovku a je otcom troch detí. V minulosti pracoval v Bučine a na Píle Šašov. A ako on hodnotí svoju prácu? „Keby bolo viac peňazí na rozvíjanie obce, bola by práca starostu jednoduchšia. A hoci je náročná na čas, robím ju rád. A čo robím, keď mám trochu voľna? Snažím sa venovať predovšetkým rodine a svojej záľube – poľovníctvu. Na poľovačky však chodím skôr ako hosť. Nie preto, aby som strieľal a zbieral nejaké trofeje. Aj keď som bol i pri tom, kedy kolegovia ulovili medveďa,“ ukončuje hlava obce a poľovník – amatér Vojtech Sklenár
Divadielko pod skalou
V obci Jastrabá pôsobia divadelní ochotníci, ktorí si dali názov „Divadielko pod skalou“. Autorom myšlienky založiť a takto pomenovať divadlo, bol Jaroslav Janovič. „Práve tento rok, 25. septembra, sme si pripomenuli už 20. výročie nášho založenia. Toto výročie sme chceli osláviť hrou, ktorú sme hrali pred dvadsiatimi rokmi ako prvú – Ženba Ďura Šúplatu. Nakoniec sme sa rozhodli pre hru Faraóni, ktorá mala svoju premiéru. Je to hra od ukrajinského autora, ale jej dej sme situovali do prostredia našej dediny. Na predstavení bolo približne 200 ľudí, zaplnili celú sálu kultúrneho domu. Naši obyvatelia vždy s netrpezlivosťou očakávajú nové hry,“ približuje Michal Janovič, jeden zo zakladateľov a brat spomínaného Jaroslava Janoviča. Pri vzniku však boli viacerí ľudia, ktorí majú hranie v láske. Zo začiatku hrávali predstavenia viackrát do roka, teraz je to, aj pre nedostatok času, trochu obmedzené. Už od začiatku sa ochotníci venujú predovšetkým klasickým hrám od slovenských autorov. S hrou Nohavice sa zúčastnili aj na divadelnej súťaži v Novej Bani, kde skončili na peknom 2. mieste. Scény, kulisy, scenár, dokonca i kostýmy si pripravujú sami herci. Okrem toho, že hrajú pre svojich obyvateľov, chodia aj do okolitých dedín – do Pitelovej, Starej Kremničky, Hronskej Breznice. Najďalej boli v obci Stožok, ktorá je pri Detve.
„Ja som prvýkrát hral ešte keď som chodil na základnú školu, pridelili mi úlohu Kazisveta,“ s úsmevom spomína Michal Janovič a s hrdosťou v hlase dodáva: „My, staršia garda, však už máme novú nastupujúcu generáciu. Sú to naši školáci, ktorých v hraní podporuje aj pani učiteľka Elena Rozenbergová. V hraní podporujem aj svojich dvoch synov, ktorí už tiež odohrali nejaké predstavenia.“
Aj napriek nedostatku financií sme úspešní...
Kto si raz učiteľstvo zvolí ako povolanie a nie zamestnanie, ten dokáže takmer nemožné. V základnej škole v Jastrabej je to tak. Riaditeľ školy je už pomaly nielen riaditeľom, učiteľom, ale aj právnikom. Ak však chce školu riadiť v dnešnej dobe, tak je jednoznačne aj kúzelníkom. Vyučujúci v miestnej škole spolu so žiakmi dobre vedia, že kto správne hospodári s časom, dosahuje dobré výsledky v učení a môže sa zapojiť aj do mimoškolskej činnosti, či sa zúčastňovať rôznych záujmových podujatí v rámci školy.
Z vyše 150 detí školy je minimálne jedna tretina, ktoré školu reprezentovali v rôznych obvodných, okresných, ale i regionálnych súťažiach. Doménou našich detí je jednoznačne šport – futbal, volejbal, stolný tenis a zásluhou žiačky 8. triedy Anky Kyselovej aj lyžovanie. Minulý rok zaznamenala Anka raketový nástup v lyžiarskych disciplínách – je majsterkou Slovenskej republiky v klasickom lyžovaní a aj ako členka štafety 2x2x1 kilometer obsadila na Majstrovstvách Slovenska 1. miesto. Okrem toho je i veľmi dobrou žiačkou. Okrem nej sa družstvo našich dievčat v stolnom tenise dostalo do krajského kola, kedy skončili na treťom mieste. Dievčatá a chlapci už dlhodobo žnú úspechy najmä vo volejbale.
Mnohé z našich detí sú nádejnými hercami, dokázali to v mnohých kultúrnych programoch. V krátkom čase pripravujeme s deťmi divadelnú hru Princezná Sedmokráska. Vydávajú tiež svoj časopis Očko, v ktorom majú rubriku „Tak píšem ja“. A z nej vám ponúkame ukážku Elišky Kantárikovej zo VI. triedy.
Jastrabská skala
Bola raz jedna malá dedinka menom Jastrabá, v ktorej si nažívali jej obyvatelia. Neďaleko dediny sa rozprestierala veľká skala, ktorá bola viditeľná už z diaľky. Ponad skalu bolo vidieť poletovať hŕstku jastrabov, ktoré poletovali aj ponad dedinu. Ten rok nebola žiadna úroda a ľudia sa museli uskromňovať. Jedného dňa do dediny prileteli jastraby a začali žrať ich úrodu. Dedinčania si ju bránili a jastraby vyhnali. Nemali ich radi. Bol pekný deň, tak sa hŕstka detí vybrala na prechádzku na skalu. Počasie sa veľmi zvrtlo, začal fúkať vietor a spustil sa dážď. Deti sa rozbehli smerom naspäť domov. V tom zhone si nevšimli, že sa im stratil starší brat. Búrka netrvala dlho. Rodičia sa ho hneď vybrali hľadať, ale neúspešne. Vyzeralo to beznádejne, keď tu zrazu dedinčania zbadali jastraby, ktoré nad ich hlavami vystrájali, ako keby im chceli niečo povedať. Začali im veriť a išli za nimi. Chlapčeka nakoniec našli spinkať v malej jaskynke pod skalou. Keďže ho našli iba vďaka jastrabom, rozhodli sa dať meno skale, kde našli chlapčeka. Z vďaky k jastrabom jej dali názov Jastrabská skala. Mgr. Elena Rozenbergová
Živelné pohromy
Na extrémne povodne či víchrice si nespomínajú ani najstaršie generácie. Obec však bola postihnutá niekoľkými požiarmi. Veľký požiar postihol hornú časť Jastrabej v lete roku 1910. Požiar sa šíril rýchlo, lebo strechy boli slamené. V roku 1912 v decembri zhoreli štyri domy. V roku 1941 zhorela časť hospodárskej budovy a strechy domu Juraja Zaťku. Požiar bol uhasený. Zásahom blesku bola v roku 1936 značne poškodená kostolná veža.
Gazdinky piekli štyri chleby týždenne
Spôsob života v obci sa upravoval podľa podmienok danej doby. Pôvodne teda súvisel s obrábaním pôdy a s chovom dobytka. Otec rodiny – gazda sa predovšetkým venoval starostlivosti o pole a o dobytok. Mnohí v maštali i spávali. Vo voľných chvíľach sa venovali opravám náradia, údržbe voza a ďalšieho zariadenia pre poľnohospodárstvo. Matka sa zas venovala starostlivosti o domácnosť. Strava bola pomerne jednoduchá. Ráno sa väčšinou pripravovali jedlá z múky (halušky, rezance), aby cez deň pri práci boli ľudia sýti. Obed pozostával len z polievky – fazuľová, hrachová, krúpová, ryžová, mrvenica mlieková i zapražená a zemiaková. V letnom období pribudli šalátová, tekvicová a struková. V nedeľu a na sviatky to bola v zimnom období kapusta, v ktorej sa uvaril kúsok údenej bravčoviny alebo baraniny. V zimnom období večera pozostávala často z pečených zemiakov s kyslou kapustou, kapustnice, lokší. Ak sa piekol chlieb, tak podymníky s mliekom. Gazdiná piekla obyčajne štyri chleby týždenne.
Demografia obce
rok 1826 – 427 obyvateľov
rok 1869 – 468 obyvateľov
rok 1880 – 418 obyvateľov
rok 1890 – 459 obyvateľov
rok 1900 – 504 obyvateľov
rok 1910 – 605 obyvateľov
rok 1921 – 610 obyvateľov
rok 1930 – 820 obyvateľov
rok 1940 – 862 obyvateľov
rok 1948 – 675 obyvateľov
rok 1961 – 1031 obyvateľov
rok 1970 – 799 obyvateľov
rok 1987 – 646 obyvateľov
rok 1990 – 632 obyvateľov
rok 1991 – 598 obyvateľov
rok 1992 – 608 obyvateľov
rok 1993 – 612 obyvateľov
rok 1994 – 603 obyvateľov
rok 1995 – 608 obyvateľov
rok 1996 – 595 obyvateľov
rok 2004 – 600 obyvateľov
Autor: pripravila Lenka Ihradská
