Článok pokračuje pod video reklamou
Diabetes mellitus, choroba známa pod bežným názvom cukrovka, dokázala mnohým ľuďom zmeniť život od základu. Tí, ktorých postihla, nikdy nevedia, čo ešte môže priniesť. Práve v tom je jej zákernosť.
Michalovi chýbali do tridsiatky asi tri roky, keď sa uňho prejavili prvé príznaky cukrovky. Chudnutie, potenie, malátnosť... Lekárske vyšetrenia spravili bodku za jeho pracovnými ambíciami. Murárčinu musel zavesiť na klinec a odísť do trvalého invalidného dôchodku. Bokom musela ísť aj kapela, v ktorej hrával na klávesy. Jeho život dostal nové dimenzie.
Po rokoch sa choroba začala komplikovať, kvôli hroziacej gangréne sa musel zmieriť s amputáciou oboch dolných končatín v predkolení. Nasledovalo liečenie v kúpeľoch v Kováčovej, zvykanie si na protézy a život s nimi. To už má dnes za sebou. Bez barlí sa dokáže pohybovať po dome, dvore, no aj kratšia vychádzka prináša odreniny a nepríjemnú bolesť. Posediačky však môže robiť rôzne domáce práce, narúbe triesky, očistí a nakrája zeleninu, pripraví aj obed, kadečo poopravuje, nakuje kosu... Najčastejšie ho však nájdeme pri maľovaní. V lete na dvore, v zime vo svojom útulnom miniateliéri za garážou. Olejové farby majú svoj zápach, ktorým nerád ruší svojich najbližších. Krajinky, ale aj milé kvetinové zátišia, dominujú v jeho tvorbe. Posledne ho zaujal aj interiér kamenných obydlí v Brhlovciach, ktorý mu v minulom roku zabezpečil účasť v celoslovenskom kole súťaže neprofesionálnych výtvarníkov. V tomto roku sa vrátil v tvorbe do svojho detstva. Na svojich maľbách priblížil interiér domu svojej babky, kde kedysi ľudia žili akosi bližšie k sebe, ako je to dnes a kde sám prežil krásne chvíle, ku ktorým sa v spomienkach rád vracia.
„V ten istý deň, ako ma vypísali do trvalého invalidného dôchodku, som si kúpil olejové farby, štetce a všetky potreby k maľovaniu,“ približuje Michal moment, kedy sa začal venovať svojmu koníčku. „Musel som sa veľa učiť, študovať techniku... Pomohla mi aj staršia sestra Jolanka, ktorá už v tom čase bola skúsenou výtvarníčkou. Okrem maľby olejovými farbami sa venovala aj akvarelu. Mne učarovala olejomaľba. Najviac ma baví maľovať krajinky v rôznych ročných obdobiach, zátišia s kyticami kvetov a posledne sú to aj interiérové zátišia so starým nábytkom či rôznym náradím. V začiatkom mi tiež veľmi pomohla možnosť navštevovať kurz pre začínajúcich výtvarníkov, ktorý poriadalo Pohronské osvetové stredisko v Žiari nad Hronom a kde som pod odborným dohľadom získaval potrebné skúsenosti. Už asi desať rokov sa zúčastňujem na výstavách pre neprofesionálnych výtvarníkov, kde sa dá tiež dosť naučiť. Rozhodne mám radosť z každého úspechu a z postupu do vyššieho kola.“ No a z jeho úspechov má určite radosť aj manželka Helenka, ktorá ho v tejto činnosti podporuje od samotného začiatku. Samozrejme, aj syn Michal, ktorý mu občas aj poradí, čo by bolo treba ešte na obraze vylepšiť, podoťahovať...
Dom Borošovcov pripomína malú galériu. V súčasnosti sa Michal pripravuje na výstavu, ktorú bude mať inštalovanú v novobanskom Pohronskom múzeu. Keďže sa v týchto dňoch dožíva okrúhleho životného jubilea šesťdesiat rokov, aj výstava bude jubilejná a bude na nej vystavovať tridsať obrazov. Ľúbivé krajinky či zátišia Michala Boroša sa ako dary „zatúlali“ aj do Rakúska, Talianska, ba aj do vzdialenejšej Kanady. Pozornosť si určite zaslúžia i rámy jeho obrazov. Mnohé z nich Michal zreštauroval a tak ich zachránil pred úplným zničením. Zreštauroval aj niekoľko sakrálnych predmetov...
Michal je človekom, ktorý nerezignoval pred nepríjemnou chorobou a jej dôsledkami. Naopak. Dokázal sám sebe, aj svojmu okoliu, že i s handicapom, ktorý už vari ani nevníma, sa dá žiť plnohodnotným životom.
