na turnaj s omladeným družstvom a menšími ambíciami. Výšková a zjavne aj veková prevaha súperov, bola pre nás zároveň výzvou pokúsiť sa obstáť aj v takejto konkurencii a popri získaní skúseností „uhrať“ aj nejaký dobrý výsledok. Diplom za 12. miesto z 24 účastníkov je v danej situácii a s prihliadnutím na skutočnosť, že to bol náš druhý turnaj, naplnením cieľov, s ktorými sme na turnaj išli. Až na výnimky, sme boli každému súperovi dôstojným protivníkom. Ak odohráme s popredným českým družstvom z Přerova vyrovnaný zápas a musí ho rozhodnúť až tie-break, získava sa nielen skúsenosť, ale aj sebavedomie a asi aj hrdosť na vlastné schopnosti. Potom nás síce zbabraný set prvej zostavy proti Senici v zápase o 9. až 12. miesto vrátil na zem, ale aj to patrí k športu. Turnaj sme absolvovali s dvanástimi hráčkami, ako už v našom družstve tradične, pravidelne sme striedali dve zostavy. Prvá zostava hrala v zložení: Gabča Fridrichová - kapitánka, Veve Volfová, Paťka Michňová, Bea Balážová, Jaja Csitáriová, Viki Melišová. Druhú zostavu viedla Maťka Pastoreková, ďalej tam hrali Dušana Koršová, Deli Grolmusová, Stanka Šimková, Aja Ferková a Domča Sarvašová. Keďže trénujeme v oveľa väčšom počte, ako je možné zobrať na turnaj, doma ešte zostali Miška Hanzelová, Viki Sučáková, Viki Urgasová, Peťa Sekerešová, Danka Šujanská, naše nové spoluhráčky - Bea Mišútová, Nika Minková a Maťka Jániová. Choré sú Peťka Šimeková, Lucka Šmondrková, Heňa Kőszegiová a Barbie Bezáková. Kolektívne športy majú oproti individuálnym jednu nespornú výhodu. Keď sa nedarí mne je na lavičke moja spoluhráčka, a môže mi svojím výkonom na ihrisku dať zabudnúť na nezdar, ktorý som predtým zažila. Takáto situácia sa presne stala v poslednom sete turnaja, keď sa naša druhá zostava „zahryzla“ do súpera s totálnou výškovou aj hernou prevahou a ten bol nakoniec rád, že nemusel svoju prevahu dokazovať v tie – breaku. Kolektívny šport je v tomto smere výnimočný a emocionálne zaťažujúci. Predstavte si, že nastúpite na ihrisko do zápasu a na lavičke sedí rovnaký počet hráčok a každá z nich túži zaujať vaše miesto. A pritom ešte od vás tréneri očakávajú, že budete kamarátkami, budete si pomáhať, na tréningoch sa snažiť spolupracovať tak, aby si každá odniesla čo najviac nových znalostí a rozvíjala svoje schopnosti v maximálnej miere. Ak sa to však podarí zabudovať do psychiky športovca, pocit spolupatričnosti je úžasnou odmenou. Kto iný, ako športovec v kolektívnom športe, zažíva spoločné cesty, spoločné ubytovanie, kto v tomto veku precestuje svoju krajinu, spozná mnoho nových miest a ľudí v nich? Športovanie na tejto úrovni si vyžaduje od mladých športovcov veľa sebazaprenia, majú menej času na učenie, nemajú sa kedy nudiť, akurát, že občas vymeškajú školu, čo ich určite veľmi trápi. Samozrejme, vieme, že vyššie popísaný stav spolupatričnosti je ideálom, našou spoločnou snahou je však tieto ideály napĺňať.
