Hríby najradšej rozdáva známym

prerástlo v ozajstnú vášeň. Keď sa pred 34 rokmi prisťahoval do Žiaru nad Hronom, netrvalo dlho, kým dôverne spoznal všetky lesné zákutia okolitých hôr. Ako s úsmevom hovorí jeho manželka Vlasta, v hore je pomaly viac ako doma.
„Len čo sa po zime trošku oteplí, už ma doma nič neudrží,“ pripúšťa. „V okolí sa už od apríla dobre darí májovkám. Z nich najradšej pripravujem mrveničkovú polievku.“ Huby pozná tak dokonale, že jeho pochúťky, napríklad z muchotrávok, sa nebojí ochutnať ani ten, čo si myslí, že všetky hríby sú jedovaté. Pripravuje ich na rôzne spôsoby, ale najradšej ich rozdáva známym. „Keďže rodina hríby zvlášť neobľubuje a ani ja ich nemusím mať každý deň, ponúkol som ich kamarátom. Tak sa potešili, že teraz ma do hory vyvážajú autom,“ hovorí s úsmevom. Keď má veľký kôš plný húb, zavolá svojmu „odberateľovi“ a ten si poňho aj po hríby ihneď príde...
Ešte donedávna za svoj najväčší úlovok považoval zbierku vyše 600 dubákov. Tento rok však zmazáva všetky jeho doterajšie rekordy. Májoviek, dubákov, strapačiek, kozákov, hrabákov, bedlí, tých sa tohto roku urodilo neúrekom. „Nosil a stále nosí domov plné koše,“ pritakáva manželka Vlasta. „Ja sa už na ne nemôžem ani pozerať...“ A tak si ich Peter musí sám aj očistiť, aj spracovať – či už na sušenie, mrazenie alebo nejakú špecialitku. A že o svojich donáškach netrepe len tak dovetra, pozval nás, aby sme sa presvedčili na vlastné oči. Ten pohľad skutočne stál za to. Celú tú kopu, ktorú vidíte na fotografii, tvoria kozáky brezové. Všetky sú už očistené a pripravené na ďalšie použitie. „Môže ich byť vyše pätnásť kíl,“ odhaduje váhu ich majiteľ. „A to som z nich aj niekoľko stratil, domov som doniesol len nožičky.“ Pozbierať toľké množstvo kozákov mu trvalo necelých päť hodín, taký istý čas im venoval pri čistení. A kde ich nazbieral? „Neďaleko, na Slnečnej stráni,“ prezradil bez problémov. „Netajím svoje miesta, lebo nech tade prejde akékoľvek množstvo hubárov, vždy ešte po nich nájdem dostatok húb.“