ce slovenskej v Žiari nad Hronom a Milana Silného – Simix, na Ul. Dr. Janského v Žiari nad Hronom. Zvláštne ocenenie získala práca jedinej dospelej účastníčky súťaže, ktorej redakcia za spracovanie príspevku venuje reklamné predmety. Víťazi si po svoje výhry môžu prísť osobne do redakcie denne v čase od 8. do 16,30 hodiny.
Moje prázdniny
Volám sa Katka, mám 16 rokov a chodím na Gymnázium v Žiari nad Hronom. Prázdniny som nikdy nemala rada, pretože v škole som sa cítila podstatne lepšie než doma. Doma som mala (a ešte stále mám) samé problémy, pretože oco pil a z dôvodu, ktorý by som tu nerada rozoberala, v kuse proti mne útočil. Aj teraz s ním mám problémy, no nechcem o nich písať. Na písanie mám iný dôvod. Škola a kamaráti boli mojim útočišťom. Vlastne, ani tých kamarátov som na ZŠ nemala veľa, pretože mám 7 súrodencov, pochádzam zo sociálne slabšej rodiny, čo (aspoň som mala taký pocit) bolo akýmsi „tŕňom v oku“ ľudí okolo mňa. Ale škola bola jednoducho moja. Až kým neprišla stredná škola a nástup do prvej triedy gymnázia. Hoci teraz chodím iba do druhej triedy, môžem povedať, že za tento rok na gympli som sa naučila viac ako za 9 rokov na základnej škole – a to nemám na mysli iba vedomosti... Vďaka mojim spolužiakom sa mi otvorili oči. A keď už spomínam mojich spolužiakov, chcela by som sa takto verejne poďakovať najmä Vladke, Šmolinke, Kike a Evke K. A tiež aj Jurkovi. Ďakujem im za všetko, čo pre mňa spravili. Srdečne ďakujem! No ale poďme k prázdninám: nikdy som ich nemala rada, no teraz ich priam zbožňujem. Mám rada aj školu, no prázdniny mi už nerobia taký problém – problémy som hodila za hlavu a toto leto som si užila (až na to, že som celé dva mesiace nebola so svojím priateľom, ktorého veľmi ľúbim). Keďže nás je doma 8 detí, nemôžeme si dovoliť nejakú dovolenku, alebo prázdniny u starkej (býva veľmi ďaleko). No a tak trávime prázdniny doma. So súrodencami sme chodievali do 2 km vzdialenej susednej dediny hrať sa do parku, ponavštevovať príbuzných a ja kamarátov. Boli sme aj na výlete v Bojniciach v ZOO, tento výlet však organizovala naša obec Kosorín pri príležitosti Dňa detí. Spoznala som veľa nových ľudí (prevažne chalanov) a vďaka nim moje prázdniny neboli až také jednotvárne ako po iné roky. Začala som si dopisovať s ľuďmi cez internet, prostredníctvom listov, aj sms. Takže až na to, že som mala so svojím otcom veľké problémy, som sa mala celkom fajn. Ešte jednu príhodu by som rada spomenula: cez prázdniny som bližšie spoznala jedného úžasného človeka, ktorého som si veľmi obľúbila a na ktorom mi strašne záleží. Prežila som s ním krásne chvíle počas tých pár dní, ktoré v Kosoríne strávil na prázdninách. Nechcem ho menovať, no dúfam, že sa v týchto slovách nájde... a že pochopí, ako veľmi mi na ňom záleží. Tak to je asi všetko, čo sa týka mojich prázdnin. Neviem, či je môj príbeh originálny (lebo vraj vyhrávajú tri najoriginálnejšie), ale jedno viem určite: prázdniny sú super!
Katarína Mičíková, Kosorín
p.s. Len tak na okraj by som sa chcela MY poďakovať, že vyhlásili takúto súťaž, pretože som mala opäť možnosť prejaviť svoj literárny talent. Ale vážne, ste úplne super, dobre sa čítate a mnohým ľuďom pomáhate (napríklad aj touto súťažou – v dnešnej dobe je peňazí málo a taký balíček pomôcok sa každému zíde). Dúfam, že budete ešte dlho na takej úrovni ako teraz! Veľa šťastia.
Milá redakcia
Volám sa Jakubko Vincenc, mám 9 rokov a chcel by som vám napísať o mojich super prázdninách. Každé prázdniny som aj so svojou sestrou Deniskou u starých rodičov v Žarnovici. Majú veľkú farmu, na ktorej chovajú veľa zvierat ako kone, poníky, kravy, ovce, prasiatka, kačky a sliepky. Hneď na začiatku prázdnin sa kobylke Lucke narodilo žriebätko. Dali sme mu meno Sajmon a veľmi sme si ho obľúbili. Veľakrát nás potom ponaháňal po dvore. Okrem neho sme sa starali o malé teliatka, ktorým sme dávali piť mlieko z fľaše. Každý deň sme si trénovali aj jazdenie na koňoch, alebo nás poník Kari povozil na koči. Keď sme so starkým zaháňali kravy z paše, nazbierali sme vždy plný košík hríbov. Starká ich potom čistila a sušila. Spoločnosť nám robila aj naša priateľka Lola – slovenský čuvač. U našich starých rodičov je nám vždy super! Lepšie prázdniny si ani nevieme predstaviť a dopriali by sme ich všetkým deťom. Ak vás náš príbeh o prázdninách zaujal, môžete nás prísť ku starým rodičom navštíviť.
Jakubko a Deniska Vincencoví, Žiar nad Hronom
Statočná Linda
Prázdninové zážitky každým dňom blednú a ustupujú pred dennými povinnosťami a školskými „radovánkami“. Zvlášť tie, ktoré boli len také obyčajné a ktoré už ku koncu prázdnin ani nevedeli zahnať nudu. Aj ja som chcela svojmu 9-ročnému vnukovi Jožkovi trocha spestriť posledný prázdninový týždeň. Vybrali sme sa k príbuzným na Záhorie, na ich chatičku v malej osade. Tu sa síce nejaké vzrušujúce zážitky nedali očakávať, ale sestra mala so sebou vnučku Lindu a psíka Rokyho a tak sme predpokladali, že deti sa spolu prehrajú a my si trocha poklebetíme a oddýchneme si. Ani v kútiku duše sme netušili, že tam zažijeme drámu, ktorá sa nám navždy zapíše do spomienok, a ktorej hlavnou hrdinkou bude práve 9-ročná Linda Marčeková (dcéra režiséra Tibora Marčeka) z Bratislavy...
Jedného rána, kým sme chystali raňajky na terase, deti aj so psíkom Rokym vybehli zo záhrady, že sa trocha prebehnú. Práve prechádzal okolo aj miestny „ujo Ivan“ so svojimi dvomi miláčikmi – psíkmi Čavinou a Ťapinou a tak sme boli kľudní, že všetko je v poriadku. Ale onedlho sme začuli vzrušené hlasy, výkriky a čudný, plačlivý tón. Vybehli sme na cestičku a zároveň i ďalší dvaja susedia. Najprv sme nechápali, čo sa deje. Všetci stáli pred hustým kriačím, ujo Ivan vykrikoval mená svojich psov, susedia kričali na neho, aby išiel pre nich a čo nás najviac šokovalo, bol Lindin krik o pomoc, ktorý vychádzal z hustých, pichľavých kríkov. Tieto od cesty prechádzali do 5-metrového pásu až k plotu. Pri ňom sa krčila Linda, odháňala Ivanových psov a zúfalo kričala. Najprv sme mysleli, že ju napadli práve Ivanove psy, ale odrazu vidíme, že s námahou dvíha na ruky nejaké zakrvavené zvieratko. Prvá sa spamätala Lindina babička a snažila sa cez krovie ísť Linde na pomoc. Aj my ostatní sme to skúšali, len ujo Ivan nečinne stál a neúspešne vyvolával mená svojich neposlušných, rozmaznaných psov, hoci mal zakročiť prvý a odchytiť ich. Nakoniec statočná Linda s vypätím všetkých síl a nedbajúc na šľahajúce konáre našla pár medzierok a vybehla celá od krvi so zraneným a dokúsaným srnčiatkom v náručí, ktoré kvílilo od strachu a bolesti, za ňou rozdivočené psy, stále ešte vyskakujúce a útočiace. Ale to už sme boli v akcii všetci. Chlapi chytili psov, Lindina babička prevzala srnčiatko do svojho náručia a išli sme hľadať pomoc k miestnemu usadlíkovi – ujovi Zimovi, milovníkovi zvierať, dúfajúc, že bude vedieť srnčiatku pomôcť. Trvalo mu 2 hodiny, kým ho ošetril, pozašíval mu rany, zašil ho do bandáže z vreca, aby si nemohlo dočiahnuť na rany a uložil ho na lôžko do garáže. Deti mu pritom výdatne asistovali, nedbajúc nič na to, že ešte neraňajkovali a sú celé od krvi. Až pred obedom, keď videli, že srnčiatko je v kľude a potrebuje si hlavne oddýchnuť, sme ich dostali domov. A len čo sa prezliekli, umyli a najedli, hneď išli za srnčiatkom. A tak to bolo celé nasledujúce dva dni. Každá ich myšlienka patrila len srnčiatku. Pozháňali dudlíky, fľašu na mlieko a ujo Zima mal prácu nielen so srnčiatkom, ale aj so strachom detí o jeho život a s ich „pomocou“. Div sa k nemu nenasťahovali a vo všetkom mu z vďačnosti pomáhali. Nakoniec, na tretí deň, prišli z veterinárnej stanice a srnčiatko odviezli do nemocnice. A bol najvyšší čas, lebo inak by sme ani nemohli odcestovať. Ujo Zima im sľúbil, že keď sa srnčiatko uzdraví, vezme si ho k sebe do záhrady, lebo do lesa sa už nebude môcť vrátiť. A ja som Linde sľúbila, že tento príbeh napíšem, aby všetci vedeli, že deti niekedy vedia byť statočnejšie, múdrejšie a šikovnejšie než všetci dospelí. A aby si všetci uvedomili, a hlavne ujo Ivan, že láska k zvieratkám sa neprejavuje tak, že psíkov iba rozmaznávame a nevychovávame ich, všetko im dovolíme a potom neposlúchajú. Ale hlavne prosíme všetkých majiteľov, aby svojich psíkov vodili na vodítku a s náhubkom, aby nemohli ubližovať iným zvieratkám, alebo nedajbože ľuďom. Teraz už len čakáme na najbližšie prázdniny, aby sme zistili, ako sa „nášmu“ srnčiatku darí a o koľko vyrástlo.
Marta Markovičová, Žiar nad Hronom
