rčeniu čosi pochodil, no najčastejšie si predsa len zašiel k Hronu, ktorý bol najbližšie. A tu sa pridružil ďalší koníček. Boli to blinkery a plaváky na nočné lovenie rýb, precízne vypracované, ktoré zväčša porozdával priateľom, lebo vraj obchodovať nikdy nevedel. V jeho dielni, kde trávi väčšinu času, čakajú na dopracovanie samorasty, ktorým sa venuje od svojich prvých učiteľských krokov na Liptove. „Samorasty? To začalo ešte v Liptovskom Jáne, kde som začínal učiť,“ vracia sa v spomienkach do rokov mladosti Dušan. „Liptovský Ján bol v tom čase len väčšia dedina, jedna reštaurácia, jedna krčma. Nenaučil som sa piť, s alkoholom som nikdy nebol kamarát... A tak som sa radšej túlal po horách. Raz som sa v hore potkol o korienok, ktorý, keď som sa naň bližšie pozrel, mi čosi pripomínal. A tak som sa pomaly dostával k samorastom, najprv som vyhľadával figúrky, neskôr aj okrasné tvary a začal som vyrábať úžitkové predmety, svietniky, vázičky, nočné lampy. Takmer všetko som porozdával za „pánbohzaplať“. Takto sa moje samorasty dostali do Ameriky, Austrálie, Ruska, Kanady..., ba aj do celej Európy. Prišli návštevy, pochválili a ja som daroval. Aj teraz, keď idem do hory, nepozerám sa po krásnych rovných kmeňoch, ale skôr po tých špatnejších, krivších. Mám totiž takú teóriu, že čím sú špatnejšie, tým sú pre mňa krajšie. No musí potom človeka čosi „kopnúť“, aby sa ukázalo, čo z toho bude. Niektoré korene mám doma pol roka, ba aj vyše roka a ešte som neprišiel na to, čo by z nich mohlo byť.“ Nuž, v kúte na dvore má peknú hŕbu koreňov, ktoré si doniesol až z Malaciek. Po pedagogickom pôsobení v Novej Bani, Žiari nad Hronom, Leviciach, svoju učiteľskú dráhu končí v Tŕní, kde musel dochádzať na týždňovky. Odtiaľ po druhom infarkte odchádza na dôchodok. Počas svojho pôsobenia v Novej Bani, kde vyučoval v poľnohospodárskom učilišti, sa so svojimi samorastami vynikajúco umiestnil na celoslovenskej výstave samorastov, neskôr vystavoval aj vo Vrátnej, kde boli celoslovenské preteky drevorubačov. Žiaľ, v našom regióne sa na tento žáner výtvarnej tvorby akosi zabúda.
V ostatných rokoch si Dušan Dubek našiel novú záľubu, ktorou je pletenie prútených košíkov. V Klube ľudových remesiel v Rudne nad Hronom našiel dobrých priateľov, s ktorými už pochodil po viacerých podujatiach v rámci Slovenska, ba tento rok sa prezentovali aj v Rakúsku. Ako začínal s košíkmi? „Po prvom infarkte mi povedali, že budem deväť mesiacov maródovať. Vedľa býval sused, ktorý sa už pletením košíkov zaoberal. A tak ma napadlo, že by som to mohol skúsiť a od neho sa pleteniu podučiť. Nuž, prvé filkašky boli strašné. Ale aj tak ma to zaujalo. Keďže nezvyknem zostať pri jednom, vymýšľal som, špekuloval a ako samouk som robil, ako sa dalo. Viacerí sa ma pýtali, prečo košíky nerobím s rovným dnom. Ja som to však nevedel a išli mi len okrúhle. Syn mi kúpil knihu, pomáhala aj manželka a spolu sme plietli. No nešlo to tak, ako som si to predstavoval. Našťastie som si spomenul na priateľa, ktorý tiež plietol košíky. Ukázal mi postup. Tam mi to šlo, no doma nie a nie. Tak som išiel znova k nemu a znovu som skúšal a skúšal.“ Aj v prípade Dušana trpezlivosť priniesla svoje ovocie a za svoje výrobky sa už nemusí červenať. Nerobí to pre peniaze, pre zisk, skôr pre radosť. A asi aj preto sa na podujatiach remeselníkov jeho výrobky veľmi rýchlo rozchytajú. Na pletenie však treba vhodnú košikársku vŕbu a tej je čoraz menej. Niečo si nasadil doma v záhrade, niečo z nej má u priateľa v Rudne nad Hronom, no neraz za prútím cestuje až do Lúčnice nad Žitavou.
Na záver nám prezradil, že najväčšiu radosť mu stále robia jeho holúbkovia. Chová okrasné druhy, ktoré dorastajú na celkom slušnú váhu a pre mnohých sú veľkou pochúťkou. On by však nedokázal zjesť čo len kúsok z ich chutného mäska. Teší sa, keď sa pri kŕmení zlietavajú k nemu, sadajú si na ruky a plecia. A tak zrejme prvá záľuba zostane aj poslednou.
