Svet umenia sa naučil počúvať srdcom

úzsku. V týchto dňoch mu otvorili autorskú výstavu aj v galérii Múzea mincí a medailí v Kremnici. Výber Kremnice ako miesta výtvarnej prezentácie nie je náhodný. Práve toto mesto sa totiž považuje za mekku nepočujúceho školstva. Tunajšiu základnú školu pre sluchovo postihnutých si vzal Stanislav Lubina pod patronát a chce ju doma i vo svete propagovať prostredníctvom svojho umenia. Sám vie, koľko úskalia pripraví človeku v živote strata sluchu.
„Ako dieťa som dostal silný zápal stredného ucha a preto som začal rozprávať oveľa neskôr ako moji rovesníci. Dlhé mesiace som strávil v nemocnici a aj do školy som nastupoval v čase, keď som mal skoro osem rokov. Rodičia ma dali do základnej školy pre zdravé deti v Nemšovej, no tempo učiva som kvôli strate sluchu nestíhal. Až neskôr som prešiel do základnej školy pre nedoslýchavých v Bratislave a tam som sa konečne našiel,“ hovorí Stanislav Lubina. Človeka zaskočí tým, že napriek čiastočnej strate sluchu gramaticky takmer bezchybne rozpráva. Potvrdí, že za tým stoja hodiny sústredenej námahy. Už od malička bolo jeho veľkým snom kreslenie a preto začal v Bratislave navštevovať ľudovú školu umenia. Neskôr vyštudoval polygrafickú priemyslovku a v trenčianskych vojenských tlačiarňach pracuje dodnes. Láska k výtvarnému umeniu ho však neopustila, tvorí už 35 rokov. Motívom línií tlmočí svetu svoje výtvarné predstavy a myšlienky. „Navštevoval som súkromné výtvarné štúdiá u profesora Hološku a Súčanského. Som im vďačný za veľa. Neskôr som vstúpil aj do Spolku grafikov Slovenska, kde ma prijali bez akýchkoľvek predsudkov. Na ceste k tomu, aby som tvoril ďalej, to boli zásadné momenty,“ dodáva výtvarník. Pravidelne sa zúčastňuje svetových kongresov nepočujúcich umelcov, ktoré mu ponúkajú ďalšiu možnosť tvorivej konfrontácie. Istým problémom bola pre neho jazyková bariéra, no tú dokázal prekonať tým, že si osvojil medzinárodnú posunkovú reč. Aj posledná výstava v Kremnici dostala príznačný názov Reč znakov. Koncipoval ju kunsthistorik a priateľ Stanislava Lubinu Marián Kvasnička. Ako tvrdí, Lubinovo výtvarné majstrovstvo dozrelo ako alternatíva vecí, ktoré sa nedajú inak povedať, ani inak počuť: „Ak dokážete byť chvíľu ticho, jeho diela vám porozprávajú o radosti, ktorú nemožno kúpiť, pretože sa dá iba vytrpieť na sebe a na osude. Napriek, alebo vlastne vďaka všetkému.“