Narodil sa v Banskej Štiavnici, ale od malička žil s rodičmi a so svojimi dvoma mladšími súrodencami vo Svätom Antone. „Naši rodičia nás vždy spolu so sestrou a bratom viedli cestou lásky k Bohu, boli pre nás tým najlepším príkladom dobrej a fungujúcej rodiny,“ hovorí Binder, ktorý žije so svojou manželkou Dankou už 13 rokov. „Keby som si mal ešte raz vybrať človeka pre spoločný život, určite si vyberiem práve ju. Vďačím jej za veľa a všetko to, čo som v živote dosiahol, bola i jej zásluha.“ podotýka Binder. Manželia Binderovci majú spolu troch synov. Najstaršieho Miška, stredného Ondríka a najmladšieho Števka. „Ešte by som chcel Veroniku a Jurka, ale nemôžem prehovoriť svoju manželku,“ dodáva s úsmevom Ondrej Binder. Základnú školu navštevoval vo Svätom Antone a svoje ďalšie vzdelanie upriamil na prácu s drevom. Absolvoval SOU - drevárske vo Zvolene, kde sa vyučil za stolára - nábytkára a tejto práci sa venuje dodnes. Po základnej vojenskej službe začal hneď podnikať v tomto odbore. V roku 1991 založili spolu s bratom stavebno-stolársku firmu. „Viete, všetky začiatky sú ťažké,“ spomína Ondrej. „Nikdy nezabudnem na našu prvú zákazku. Mali sme vyrobiť výplň do okienka na pošte vo Svätom Antone, ale chýbalo nám suché drevo. Napadlo nás, že pri ohnisku, kde opekáme po večeroch slaninku, máme dve suché dosky. Rozhodli sme sa použiť ich. Takto sme zrealizovali svoju prvú prácu. Viete, jeden múdry človek raz povedal: Keď máš zdravé ruky, nemusíš sa báť a aj Pán Boh ti pomôže. A toho sa stále držím.“ Ondrej Binder sa vo svojom živote venuje ešte jednej činnosti, celkom odlišnej od jeho branže, ale napĺňa ho uspokojením. Založil ranč, ktorý pomenoval jednoducho Nádej. Spýtali sme sa ho, čo bolo podnetom k budovaniu ranča. „Keď sa mi narodil druhý syn Ondrík, zistili mu vážnu srdcovú chybu. Lekári skonštatovali, že chlapec nebude žiť možno ani jeden rok. Prosil som Pána, aby ho zachránil, aby mi ho nebral, že som príliš slabý a nezvládnem smrť svojho dieťaťa. Dnes má môj syn Ondrej 8 rokov a žije normálnym životom. Pochopil som, že i to bol dar od Boha, že aj to trápenie malo svoj význam. Tam sa zrodila myšlienka ranča Nádej. Žijem podľa jedného svojho výroku: Kto nestratí nádej, vždy má nádej.“ V roku 1992 vrátili jeho rodine pozemky, na ktorých stála aj stará ošipáreň. „Premýšľali sme, ako budovu využiť, aby sme ju nemuseli zbúrať,“ hovorí Ondrej. „Nakoniec sme sa rozhodli prerobiť ošipáreň na stajňu. Vždy som túžil mať koňa, tak som si splnil svoj detský sen,“ s iskrou v oku dodáva Ondrej. Potom koníky postupne pribúdali a tak isto sa zvyšoval počet detí, ktoré navštevovali ranč. Rád spomína na jednu úsmevnú príhodu. Ranč Nádej prišli navštíviť duševne chorí zo združenia Delfín vo Zvolene. Keď odchádzali, ich slová zneli: Ďakujeme vám, že ste nás tak milo prijali, aj keď sme chorí. Ondrej sa vtedy zasmial a povedal im, že tiež nemôže byť celkom zdravý, keď sa pustil do takejto stavby. Jeho reakcia zaznamenala vtedy obrovský aplauz a v ňom sa len utvrdilo poznanie, že robí správnu vec, že všetko je Boží zámer a on je iba realizátorom. Aj pri našej návšteve bolo na ranči množstvo detí, ktoré nesedeli so založenými rukami. Bolo to tam ako vo včelom úli, radosť pozerať. Na záver Ondrej Binder dodáva: „Nič v živote nie je náhoda, všetko do seba zapadá ako puzzle a človek musí vedieť vždy poprosiť a nezabudnúť poďakovať. Keď mi je najhoršie, keď sú nejaké ťažkosti, vtedy našim poviem: Nebojte sa, bude lepšie, už sme na dobrej ceste.“
