Žena v uniforme policajtky

ochranu životného prostredia v meste, na dodržiavanie poriadku, čistoty a hygieny v uliciach, ukladá a vyberá pokuty za priestupky, ale pomôže aj zorientovať sa v meste, keď ju o to ktokoľvek požiada...Toto všetko robí žena, inšpektorka Mestskej polície v Žiari nad Hronom Miriam Mojžišová. Narodila sa pred tridsiatimi dvomi rokmi v Kováčovej, skončila Strednú priemyselnú školu dopravnú vo Zvolene a nič nenasvedčovalo tomu, že sa z vtedy devätnásťročnej Mirky stane policajtka. Po skončení školy dva roky „preflákala“, nemala totiž prácu. Keď Mestská polícia vo Zvolene vyhlásila konkurz, mladá žena sa prihlásila. „Prijali ma, musela som samoštúdiom získať osvedčenie o spôsobilosti, “ hovorí inšpektorka.
Rodičia mali zo začiatku obavy o svoju dcéru. Nielen preto, že sa mohla ocitnúť v nebezpečnej situácii, ale aj preto, že pracovala v teréne, či bola zima, či leto. Žiadne zranenie počas svojej práce, našťastie, nemala. „Pozerali sa na to hlavne zo zdravotného hľadiska,“ vysvetľuje. „Väčšinou sme kontrolovali, či majú vodiči kúpené a platné parkovacie karty na platených parkoviskách,“ opisuje prácu vo Zvolene, kde pôsobila takmer tri roky. Potom sa vydala, neskôr otehotnela... Osud ju zavial do Žiaru nad Hronom, kde po materskej dovolenke nastúpila opäť k mestskej polícii. Vo Zvolene bolo v kolektíve päť žien, v Žiari je sama. „Zo začiatku som mala pocit, že ma medzi sebou veľmi nechcú, trochu ma to aj odrádzalo, ale povedala som si, že to vydržím. Za tie štyri roky, čo tu pracujem si už na mňa zvykli,“ spomína Mirka, ktorá si najviac rozumie s Ivanom Šimičom, či Pavlom Páleníkom, ale, samozrejme, aj s náčelníkom Jozefom Čížom. Keď sa ocitne v nebezpečnejšej situácii, napríklad pred budovou, v ktorej bola hlásená krádež, jej mužskí kolegovia berú ohľad na to, že je matka šesťročnej dcéry a vojdú prví. Stalo sa však aj niečo, pred čím ju mužskí kolegovia neuchránili. „Počas mojej služby sme našli dvoch mŕtvych bezdomovcov. Bol to nepríjemný pocit,“ spomína. Nepríjemná je pre ňu však aj prítomnosť pri deložáciách neplatičov, či pri domácom násilí. „Vtedy sa snažím pomôcť, poradiť im ako žena. Taktiež volajú mňa, keď ide o osobnú prehliadku žien.“
Inšpektorke Mojžišovej sa ako žene stáva, najmä pri uložení pokuty, že ju vodiči volajú radšej na kávu. Na ňu to však neplatí, nik ju neobmäkčí. Vodič pokutu nakoniec s úsmevom zaplatí.
Mirka má predsa len pred jej kolegami výhodu. Keď, samozrejme, nerátame, že má vlastnú toaletu, či sprchu, ale nemá, ako oni, dvanásťhodinovú pracovnú dobu, ale iba osemhodinovú. „Keď sú výnimočné situácie, ako konanie volieb, či jarmoku, pracujem aj ja dvanásť hodín,“ pokračuje inšpektorka, ktorá je zvýhodnená aj v tom, že nepracuje v noci. Z toho dôvodu mala a má síce nižšiu výplatu, než jej kolegovia, ale, ako sama hovorí, nemôže mať všetko. „Táto práca ma však baví a napĺňa, som rada, keď môžem komukoľvek pomôcť, neuvažujem preto o zmene povolania,“ dodáva.
A čo na maminu prácu hovorí 6-ročná Timejka? „Dcére som musela kúpiť policajnú výbavu - putá, čiapku, či policajné autá. Policajtkou však byť nechce, zatiaľ,“ hovorí jediná mestská policajtka v Žiari nad Hronom a jedným dychom dodáva, že by v kolektíve rada uvítala ďalšiu ženu.