Aké boli prvé pocity priamo v dome? Museli ste si zvykať?
Problém to pre mňa nebol, pretože som bol najprv v bohatej časti, kde bola dobrá strava, vírivka, sauna, atď. Prvý týždeň sme sa spoznávali, to sa človek ani veľmi nemal kedy nudiť, alebo premýšľať nad niečím iným. Vtedy si všetci ešte stále uvedomovali kamery a mikrofóny. Bolo to trochu strohé, ale celkom fajn.
Ako vyzeral bežný deň v dome?
Budíčky boli ráno kvôli tomu, aby ľudia neboli celý deň v posteliach. Večierka nebola presne určená. V luxusnej časti bolo všetko k dispozícii. V chudobnej časti sme museli ráno hneď upiecť chlieb a potom tam bola činnosť na celý deň. Muselo sa variť, takže deň prešiel veľmi rýchlo. Nebolo tam mäso, len strukoviny. Ja osobne som bol radšej v tej chudobnej časti, pretože tam čas rýchlo ubiehal. Do bohatej časti sa človek tešil, lebo tam mal k dispozícii aj iné jedlá a nápoje, ako spomínané strukoviny.
S kým ste si rozumeli viac a s kým menej?
Ja som človek – pozorovateľ, tak som tam tie vzťahy sledoval. Úplne najviac mi sedel Huďo. Je to veľmi múdry človek, mladý a scestovaný. Dobre som vychádzal aj s Mišom a s Borisom, z dievčat s Viktóriou. To bolo milé dievča, musím povedať, že mi bolo ľúto keď vypadla. Myslím, že ľudí som odhadol dobre. Nemusel som potom meniť názor.
V dome chvíľu pobudol aj Koketa, ktorého správanie bolo dosť kontroverzné.
Koketa vošiel do domu s veľkým „haló“, s tým, že ma ide „rozbiť“. Neviem ani akým spôsobom. Trvalo však len pár minút, kým sme si našli k sebe cestu. Myslím si o ňom, že je to dosť rozumný človek, aj keď ho prezentovali tak, ako ho prezentovali. V luxusnej časti bol prístup k alkoholu. Táto súťaž bola pôvodne určená pre športovcov, tak sa tam, okrem Koketu, alkoholu často aj celé dni nikto nedotkol.
Médiami prešli informácie o vašej kríze v dome, vulgarizmoch a rozhovore s psychológom.
Teraz keď to vidím, tak môžem jednoznačne povedať, že táto kríza bola vykonštruovaná. Bol som celú dobu v absolútnej pohode. Dozvedel som sa, že som si dokonca vyžiadal psychológa, tak to sa ma dosť dotklo. Psychológa som si nevyžiadal. Prišiel tam na výzvu Veľkého brata, čo som ja ani netušil. Zavolali ma, aby som sa porozprával s nejakou pani. Bol som ochotný, potom však vyšlo najavo, že je to psychologička. Keby mala možnosť vyjadriť sa, tak by to určite uviedla na pravú mieru.
Dávali vám pokyny, ako sa máte správať, čo máte a čo nemáte hovoriť?
Nie, toto nám nehovorili. Skôr boli zvedaví, čo budeme robiť a stále čakali nejaký problém. Vsadili na to, že ľudia v dome budú „krvilační“ a budú medzi sebou bojovať. Vznikla tam však celkom príjemná atmosféra. Problémy sa dali riešiť pokojne, tak ako sa riešili.
Dalo sa zvyknúť na všadeprítomné kamery a mikrofóny?
Človek si to stále uvedomuje, ale časom mu to začne byť jedno. 24 hodín sme boli snímaní kamerami a potom sme boli polhodinu na obrazovke. Takže, keď si niekto vymyslí, že z niektorého človeka spraví alkoholika, z iného abstinenta, úžasného chlapa, alebo uplakaného podvodníka, tak sa to dá. V jednej časti vysielania vychádzajú na každého tak tri až štyri minúty, čo je veľmi málo.
Čakali ste, že vypadnete už teraz?
Absolútne som to nečakal. Bol som dosť prekvapený. Myslel som si, že vyhrám. Jedno víťazstvo je pre mňa to, že ma nenominovali ľudia v dome, ale Veľký brat. Bol tam výber rôznych charakterov z celého Slovenska a ani raz ma nenominovali. Na druhej strane som rád, že som zas s rodinou. Vedel som, že vyradenie ma nemôže zlomiť, lebo mám silné rodinné zázemie, na ktoré sa môžem spoľahnúť. Myslím si, že život sa mi veľmi rýchlo vráti do normálnych koľají. Budem chodiť na kávu do mesta a zas začnem masírovať.
Ako sa voči vám správajú ľudia na ulici?
Aj pred súťažou som poznal dosť ľudí. Teraz sa na ulici usmievajú, zdravia ma. Zatiaľ som nezbadal ani jednu negatívnu reakciu, odkedy som vyšiel z domu. Zaujímavé bolo, že keď som chodil v Bratislave po tlačových konferenciách, tam ma neznámi ľudia zastavovali na ulici a vraveli, že to nie je možné, že som vypadol. Nedokážem všetkým poďakovať, ale som rád, že mi ľudia posielali hlasy.
Jaroslav Kizek
Foto: autor