o futbalových kruhov. Stúpajúca popularita ženských majstrovstiev sveta, neustále sa rozširujúca hráčska základňa, rastúca kvalita hry, to všetko sú faktory, ktoré hovoria o tom, že ženy to s futbalom myslia naozaj vážne. Každý, kto chodieva na futbal pravidelne, už zaiste stretol aj ženu – rozhodkyňu. Nie je to nič nezvyčajné. Veď na Slovensku ich máme až 56, a to ešte nerátame rozhodkyne patriace pod oblastné futbalové zväzy. Je potešiteľné, že aj v našom regióne máme futbalové rozhodkyne. Sú presne tri. V okresných súťažiach sa pohybujú Karin Paulíková a Zuzana Debnárová, no a v kraji nás reprezentuje prvá žena - rozhodkyňa v našom regióne Mária Vanková.
Ako ste sa dostali k rozhodovaniu a vôbec k futbalu ako takému ?
„Už odmalička som mala záľuby ako chlapci. Hrávala som s nimi futbal, hokej a aj rôzne iné športové hry. Keďže futbal mi celkom išiel, chcela som sa mu venovať aj súťažne, ale v tom čase ženské družstvo v Žiari nad Hronom ešte nefungovalo. Preto som sa dala na basketbal, chcela som ísť na športové gymnázium do Banskej Bystrice, kde by som sa mu mohla venovať na vyššej úrovni, ale z rodinných dôvodov z toho napokon zišlo. Ešte počas základnej školy som absolvovala súťaž v osemboji, potom na strednej ma pre zmenu zlákal volejbal, v ktorom som reprezentovala školu a môžem povedať, že sa nám celkom darilo. Z toho všetkého vyplýva, že k športu mám naozaj veľmi blízko, takže keď ma počas štúdia na vysokej škole oslovil funkcionár ObFZ Žiar nad Hronom Pavel Vanko a navrhol mi, či nechcem pískať, súhlasila som. Svoje zohral aj fakt, že je šanca na pôsobenie aj v medzinárodných sférach, čo ma určite láka.“
Určite si pamätáte na vaše začiatky. Ako vás brali kolegovia rozhodcovia ?
„Moja aktívna účasť sa začala v roku 2001, keď som sa zúčastnila na prvom seminári ObFZ Žiar nad Hronom. Preukaz rozhodcu vlastním od 21. marca 2001, čiže moje prvé zápasy sa viažu k jarnej časti okresných súťaží v sezóne 2000/2001. Po zhruba 1,5 – ročnom pôsobení v okrese, kde som dostala neoceniteľné rady a poznatky, som postúpila do kraja. V máji v roku 2002 mi bola udelená licencia pre V. ligu a I. ligu žien. Odvtedy až dodnes pôsobím v týchto súťažiach. Čo sa týka vzťahov medzi rozhodcami, tak zatiaľ mám len pozitívne skúsenosti. Všetci kolegovia mi od začiatku pomáhali. V okrese to boli najmä páni Hlaváčik, Kollár, či Švehlík. Cítila som, že ma berú ako rovnocenného partnera a to mi veľmi pomáhalo. Aj touto cestou sa im chcem za všetko poďakovať.
Každý máva lepšie aj horšie dni. Ktorý zápas považujete za svoj najvydarenejší resp. odkiaľ ste si odniesla najlepšie dojmy?
„Či mi zápas vyšiel, alebo nevyšiel to musia posúdiť iní, ale pre mňa je najpamätnejší zápas V. ligy sk. D medzi Hajnáčkou a Modrým Kameňom, v ktorom domáci zvíťazili 2:0. Po zápase mi zástupcovia oboch mužstiev tlmočili veľkú spokojnosť s mojím rozhodovaním. Na moje veľké prekvapenie mi dokonca zástupcovia Modrého Kameňa poslali ďakovný list, v ktorom ešte raz zdupľovali spokojnosť s mojím výkonom napriek tomu, že prehrali. Musím priznať, že ma to veľmi potešilo.“
A čo sa týka nepríjemných zážitkov ?
„Najhorší zápas bol pre mňa duel v Radzovciach, kde som bola na čiare, pričom celý zápas stál za mnou miestny fanúšik, ktorého sústavné vulgarizmy boli často krát za hranicou únosnosti. V niektorých momentoch som mala chuť ho ísť uzemniť zástavkou, ale napokon som to vydržala. Chápem, že každý má svoje problémy, ktoré môžu byť skutočne veľké a takisto aj to, že keď si fanúšik kúpi lístok, myslí si, že si môže robiť čo sa mu zachce, ale na druhej strane odtiaľ – potiaľ. Spočiatku som všetky urážky brala osobne, takže som to nemala jednoduché. Už som si však zvykla, že kto sa chce vynadávať obeť si rýchlo nájde. Keď spravím chybu, tak ma to samu veľmi mrzí, keď som si však svojím rozhodnutím istá a pobúrenie na tribúne vzniká z dôvodov ako neobjektívnosť, alebo neznalosť futbalových pravidiel, veľmi to neriešim. Opakujem, každý má spôsob ako sa ventiluje.“
Aký je váš rekord v počte udelených kariet? Patríte medzi prísnych rozhodcov ?
„Čo sa týka prísnosti, myslím, že som v norme. Ku kartám asi toľko, že keď rozhodca vyťahuje prvú kartu určuje si vlastne latku, čo bude tolerovať a čo nie. Môj osobný rekord sa viaže opäť k Radzovciam, kde som vytiahla tri červené a štyri žlté karty. Ináč v spomínaných Radzovciach som už odvtedy nemala žiadne problémy.“
Ako sa pripravujete na jednotlivé zápasy ? Konzultujete jednotlivé mužstvá aj s kolegami ?
„Ešte než sa dostanem k jednotlivým zápasom, tak zopakujem že sa každoročne zúčastňujem rozhodcovských seminárov, na ktorých musím dokázať svoju fyzickú pripravenosť a taktiež znalosť futbalových pravidiel. Keďže rozhodujem zápasy V. ligy sk. D, na zápasy nám trvá cesta dosť dlho, takže počas jazdy v aute si rozoberieme jednotlivé tímy, na ktorých hráčov si treba dávať pozor atď. Samotná príprava na zápas by mala trvať v podstate celý týždeň. Ide hlavne, ako som už povedala o nazbieranie čo najviac vedomostí o hre jednotlivých tímov, či o prostredí, ktoré na danom štadióne zvykne panovať.“
V súčasnosti sa v médiách dosť hovorí o korupcii vo futbale ? Máte s tým nejaké osobné skúsenosti ?
„Samozrejme. Tomu sa nevyhne asi nikto. K niečomu takému sa však nikdy neznížim a poznajúc ekonomickú situáciu väčšiny klubov, spomínané cifry väčšinou vyvolajú úsmev na mojej tvári.“
Ako berie vaše stále ešte netradičné hobby najbližšia rodina ? Čo chcete ako rozhodkyňa dosiahnuť ?
„Rodina ma veľmi podporuje a je pre mňa veľkou oporou. Víkendy mávam nabité, takže domáce práce mi ostávajú na inokedy, no ale čo už. Čo sa týka rozhodcovských ambícií, tak by som chcela pôsobiť na medzinárodnej sfére. Bola som vybratá medzi štyri rozhodkyne, ktoré bude Slovenský futbalový zväz podrobne sledovať a najúspešnejšie z nich bude delegovať na medzinárodnú scénu. Zo stabilných medzinárodných rozhodkýň vypadla Ihringová, ktorá ukončila aktívnu činnosť a taktiež ďalšia rozhodkyňa, ktorá otehotnela. Je tu teda šanca ich nahradiť, alebo čakať, že možno dostaneme viac miest na pôsobenie v medzinárodných sférach. Podotýkam, že okrem fyzickej vybavenosti, či znalosti pravidiel, si pískanie v zahraničí vyžaduje aj znalosť angličtiny. Hlavne treba ovládať odbornú terminológiu resp. pravidlá futbalu v anglickom jazyku. Priznám sa, že na tom ešte musím trochu popracovať. Ďalším obmedzením je vek. Na medzinárodný zápas môže byť delegovaná rozhodkyňa len staršia ako 25 rokov, pri postranných je hranica o dva roky nižšia.“
Čo by ste na záver odkázali prípadným ďalším záujemcom o rozhodcovskú činnosť ?
„Chcem osloviť všetkých tých, ktorí by sa k tomu chceli venovať. Momentálne je v našom regióne nedostatok rozhodcov, čiže každý nový prírastok prinesie zlepšenie úrovne futbalu v našom regióne. Osobne som nikdy neľutovala ani deň, že som sa na to dala. Stretávam sa síce s rôznymi ohlasmi, ale treba si uvedomiť, že hodnotiť iných je veľmi jednoduché. Je jasné, že kto nič nerobí, nič nepokazí. Vždy sa snažím robiť veci zodpovedne a svedomito.“