Ako došlo k tomu, že ste sa prihlásili do súťaže?
Prihlásila ma agentúra, s ktorou spolupracujem už dlhšiu dobu. Kedysi dávno ma na ulici oslovili, či by som nechcel robiť komparz vo filme. Neskôr mi párkrát aj zavolali a vždy som si myslel, že je to Pročko. Robil som komparzistu v niekoľkých filmoch, najznámejší je Povstanie. Hral som napríklad vojaka alebo žida, ktorého deportovali. Vďaka komparzu som sa stretol s Donaldom Sutterlandom a Davidom Schwimmerom. Bola to pre mňa česť sedieť s nimi za jedným stolom a podať si s nimi ruky. A práve cez túto agentúru som sa dostal do deviateho výberu VyVolených, ktorý som vyhral a išiel som do vily.
Ste súťaživý typ?
Som. Možno aj preto, že sa nechcem zmieriť s tým, koľko mám rokov.
Ako vás prijali ostatní súťažiaci vo vile, ktorí boli možno o polovicu mladší?
Či som zapadol, to musí posúdiť divák. Naoko to vyzeralo, že som zapadol. Ale keď sa dávali palce, tak podľa vyjadrení ostatných súťažiacich som im asi celkom nesadol.
V prvom skúšobnom vyraďovaní ste dostali najviac palcov. Zobrali ste si z toho ponaučenie a zvolili ste si stratégiu?
Povedal som si, že počkám, ako sa vykryštalizujú vzťahy, že sa nepridám ku žiadnemu táboru a neskôr, keď si budú vybavovať účty, v tichosti to prečkám. To bola moja jediná taktika. Potom som to mal jednoduchšie, lebo som otvorene mohol povedať svoj názor jednej či druhej skupine. V skupinkách museli držať spolu, aj keď si mysleli svoje.
Napriek zvolenej vyčkávacej taktike ste sa aj vy dostali do konfliktu s Desperadom a Tony vás musel od neho doslova odniesť.
Nepáči sa mi, keď niekto opakovanie robí niečo zlé. On šliapal po našich maľbách a to ma vytočilo. Ale teraz sa „vonku“ stretávame skoro každý deň. Dokonca u neho prespávam, keď máme v Bratislave nejakú akciu. Je to dobrý chalan, ktorý by nikomu neublížil. A to, že si vymýšľa, je preto, lebo chce zabávať ľudí.
Zdalo sa, že v začiatkoch ste si najviac rozumeli s Veronikou. Čím vám bola blízka?
Mala iné názory ako ostatní, pre mňa prijateľnejšie. Spravila mi jesť, oprala. Bola poriadkumilovnejšia, ostatné dievčatá si so všetkým dávali „načas“.
Videli ste niektoré zostrihy z dní, keď ste boli vo vile? Vystihujú to, čo sa vo vile skutočne odohrávalo?
Zatiaľ som nemal čas pozrieť si záznamy, aj keď mám tých mojich sedemdesiat dní nahraných. Takže to neviem posúdiť.
Pozeráte zostrihy z vily odkedy ste z nej vyšli?
Áno. Začína tam vládnuť ponorková choroba. Teraz si už budú musieť aj tí najbližší dať palec navzájom, preto to prerastá do nervozity. Zo začiatku pri dávaní palcov zaznievali alibistické reči, že je to z lásky, mám ťa rád, ale..., veď tebe to neublíži, neuškodí. Už to začína byť iné a príde k tomu, keď palec bude musieť dať Janka Rišovi alebo naopak. Ja som palec nedával podľa momentálnej situácie, kto mi práve ublížil, s kým som si nerozumel, ale podľa povahy človeka. Počas sedemdesiatich dní som mal času a času na to, aby som pozoroval ľudí a spravil si názor.
Dvakrát vám išlo „o život“, ale vrátili ste sa. Tretí duel vám bol osudným. Tušili ste, či sa vrátite?
S Desperadom a Inez som si bol istý, že pôjdem naspäť. Pri rozlúčkovej večeri si Desperado nechal odložiť rezeň a neskôr Inez šampanské. Ja som si hneď pomyslel, že oni to jesť alebo piť už nebudú. Keď som išiel von tretíkrát s Jankou, vedel som, že sa nevrátim. Aj preto som vybral moju fotku z rámu a dal som ju Tonymu.
Ak by ste išli ešte raz do duelu, mali ste vytypovaného človeka, ktorého by ste si vy vybrali za svojho súpera?
Áno. Meno nepoviem, lebo je to už zbytočné. Bol to chlap, ktorému som zakaždým dal palec kvôli jeho povahovým vlastnostiam, lebo do každého zadrapoval.
Je to Luis?
Môže byť.
Ako ste vnímali príchod českých VyVolených?
Dobre, lebo tam doniesli čerstvú atmosféru. Naši sa začali trošku pretvarovať a predvádzať, napríklad Rocky.
Máte tip na víťaza? Kto by si podľa vás zaslúžil vyhrať jedenásť miliónov?
Určite Linda. Je úprimná, nemá problém povedať aj najbližšej kamarátke, čo si myslí. Nie je zákerná. Je super.
Vo vile ste boli sedemdesiat dní. Je to málo alebo veľa?
Mňa to prekvapuje, lebo som tam išiel s malou taškou ako na týždňovku do roboty. V čase, keď prebiehal výber, som mal kúpenú letenku do Švédska, ale skončil som vo vile. Takže som celkom prekvapený, že som tam vydržal sedemdesiat dní.
Oslávili ste tam päťdesiatku a ako darček ste dostali Eriku. Neľutujete s odstupom času, čo sa vo vile odohralo?
Ani nie, lebo sa to odo mňa očakávalo možno aj preto, že som otvorene hovoril o svojich partnerkách. Spravil som však chybu, lebo som pil alkohol, čo inak nezvyknem, ani kvapku. Odvtedy som sa s Erikou nestretol, ale ak by sa tak stalo, tak určite len niekde pri káve. S Erikou to bolo prvýkrát a naposledy. Mrzí ma jedine, ak som sklamal dcéru. Dúfam, že mi to prepáči, lebo mám s ňou pekný vzťah.
Ste niekoľko dní „vonku“. S akými reakciami ste sa stretli?
Zatiaľ s pozitívnymi. Už si začínam zvykať, že nemám súkromie. Kde sa objavím, pýtajú si odo mňa podpisy malé deti, ale aj starší. Minule som bol v Bratislave v Poluse a nevedel som sa odtiaľ dostať dve hodiny. Podpisy som už dával aj do žiackych knižiek, dokonca „pod tangáče“ a na prsia.
Čo budete robiť ďalej?
Na Vojenskej ulici v Leviciach mám pneuservis, na ktorý som pred tromi mesiacmi dal nápis: Prídem hneď. Tak ho asi znova otvorím. Mám ho už pätnásť rokov, predtým som tam desať rokov pracoval. Ale nedávnom mi tam spravili jednosmerku, tak sa ku mne nevedia dostať zákazníci hlavne z vidieka. V Jojke mám ešte nejaké záväzky, ktoré mi vyplývajú zo zmluvy. Musím sa napríklad zúčastňovať autogramiád. Zmluva ma trochu obmedzuje, musel som odmietnuť prácu v jednom servise v Nitre, kde mi dávali 25-tisíc. Mal som aj ponuky na reklamu pre automobilky.
Je o vás známe, že autá sú vaším koníčkom. Máte aj ďalšie koníčky?
Sú to zbrane a streľba. Zbrane sa mi páčia odmala, od čias, keď som ešte nemohol mať zbrojný preukaz. No a koníčkom sú mi aj ženy. Jana Némethová