nikou a použitým materiálom, rozhodne každého prinútili k hlbšiemu zamysleniu, ba až štúdiu a pátraniu po tom, čo asi odvážnu autorku vlastne evokovalo práve k takejto tvorbe. Prečo si vybrala práve minerály z okolia Štiavnice, drevené doplnky, či kúsky látok, to som sa dozvedel až pri stretnutí s ich autorkou Evou Valachyovou. V staručkom baníckom domčeku nad honosnou Rezešovou rezidenciou, obohnanou škaredým drôteným plotom, ktorý hyzdí pohľad na Starý zámok a historické jadro Štiavnice. V domčeku, ktorý pohltil značné imanie mladomanželov Valachyovcov a dnes je útulným obydlím, ateliérom a pomaly aj galériou.
Eva Valachyová vyštudovala na kremnickej „šupke“ odbor tvarovanie plastických hmôt, kde si osvojila techniku vyjadrovať veci priestorovo a po absolvovaní školy si našla miesto v Slovenskej filmovej tvorbe v Bratislave. Práca tu bola pestrá a aj zaujímavá, no po stránke umeleckej nedávala takmer nič. A tak po dva a polročnom pôsobení odchádza do Žiaru nad Hronom, kde si našla miesto výtvarníčky v Mestskom kultúrnom stredisku a po založení Štátnych reštaurátorských ateliérov, odchádza do Banskej Štiavnice. Tu sa stretáva s bývalým spolužiakom, ktorý sa stáva neskôr jej manželom a otcom troch detí, dvoch chlapcov a jednej dcéry. Reštaurátorské obdobie zanecháva však v jej živote následky, s ktorými sa musí ešte stále vysporadúvať. „V reštaurátorských ateliéroch som pracovala aj s toxickými látkami, na ktorých som sa postupne stávala závislá. Nasledovali liečenia, po ktorých som bola slabá, bála som sa chodiť medzi ľudí a trpela som strašnou úzkosťou. Aj dnes sa mi to ešte vracia. A po nezdaroch a konfliktoch, vracajú sa mi depresívne stavy a je to vlastne sociálna fóbia. V najťažšom a najkrízovejšom období mi pomohol manžel a deti, že zostali pri mne a starali sa o mňa. Po všetkých týchto peripetiách som zostala bez práce, požiadala som o invalidný dôchodok, ktorý som nedostala... Medzi ľudí som sa stále bála chodiť a tak mi manžel kúpil fenku – salašníckeho psa a s ňou som začala chodiť do prírody. Do okolia Červenej studne, Banôk, kade som chodievala kedysi ako dieťa pešo, keď ma starí rodičia posielali čosi kúpiť do Štiavnice. Začala som chodiť k prameňu pod Červenou studňou, kde som sa začala zamýšľať nad zmyslom svojho života, nad tým, čo sami stalo, prečo sa mi to stalo, čo by som z toho mala vyvodiť a čo vlastne robiť ďalej. Aj doteraz tam robím očisťovací rituál. Aj so svojimi priateľmi a známymi... Tu som sa vyspovedala svätému Jánovi Nepomuckému, je to iné, ako v kostole, kde ma vyrušujú ľudia. Očista spočíva vlastne v očiste všetkých zmyslov, každého orgánu. Potom prichádza čosi, akoby sa mi oživil ďalší zmysel, ktorý mi dodáva akoby iný rozhľad, túžbu po čistote duše, aby celý svet dostal všetko, čo mu príroda môže dať, aby nebolo medzi ľuďmi svárov, aby sme neboli k sebe zlí a hašteriví.“
Vzťah k prírode a jej rozmanitostiam vidíme v takmer každej Valachyovej práci. Minerály pozbierané v okolí Štiavnice, ktoré používa pri svojej výtvarnej tvorbe, nespĺňajú len dekoratívny zámer. Autorka veľmi dobre pozná ich magickú silu na človeka a práve tú sa snaží využiť. Podobne ako dekoratívne prvky z dreva a látok. Veľký vplyv na jej tvorbu má však jej najbližšia rodina. Rozhodne najviac stará mať. Spomína si na jej dobrotu, pracovitosť, ale aj utrpenie, cez ktoré musela vo svojom živote prejsť. Nezabudla však ani na jej pevnú vôľu, ktorá jej pomáhala zdolávať životné peripetie a na jej autoritatívne postavenie pri výchove v rodine. Vzťah Evy Valachyovej k prírode má však širšiu dimenziu. Okrem minerálov sa dobre vyzná v liečivých rastlinách, ktoré používa ako čajoviny a pochutiny a v oblasti mykológie sa môže považovať doslova za odborníčku. Svedčí o tom certifikát, ktorý ju oprávňuje aj na predaj húb. Čo práve chystá? Mala by to byť knižočka s jej výtvarnými prácami na farebných fotografiách a tie budú doplnené poéziou, ktorej tiež holduje už dávnejšie. A tak jej vari treba len popriať, aby sa jej aj tento zámer vydaril.
