S alkoholom sa dá bojovať, ba aj nad ním zvíťaziť

ešťastí. Mnohí sa s ním naučili žiť, mnohých priviedol až na dno spoločnosti, odkiaľ je návrat ťažký. Mnohí sa s ním dokázali vysporiadať dobrovoľne, mnohým pomohla rodina, priatelia či známi. Mnohým pomohla tortúra liečenia, mnohým tvrdé sebazaprenie, ktoré zväčša býva zároveň víťazstvom. Niekedy čiastkovým, niekedy definitívnym.
Prípad Eugena Schweigerta z Vyhní môže byť pre mnohých poučením alebo aspoň dôvodom na zamyslenie. Vyučil sa v Handlovej v baníckom učilišti, tu začal pracovať a aj popíjať. Po zmene bolo času až až, priateľov z „mokrej štvrte“ tiež a v slobodárni sa popíjalo každý boží deň. Sem tam vraj v robote tiež. Po necelom roku sa vracia do rodiska a zamestnáva sa vo vyhnianskom pivovare, kde od roku 1974 až do prepustenia v roku 1999 pracoval v rôznych robotníckych profesiách, „Denne som v robote vypil aj zo desať fľašiek piva, niekedy to bolo aj viacej,“ vracia sa do pijanských časov Eugen. „Po robote som išiel do krčmy, kde som popíjal rum s kofolou. Rum som si do kofoly dolieval, až nakoniec v pohári ostal len alkohol.“ Tvrdí však, že v robote bol spoľahlivý. Neraz zaskakoval aj za iných, robil nadčasy a kvôli alkoholu nemal problémy. Jeho popíjanie sa však nepáčilo rodine. Nespokojná bola najmä matka, ktorá bola učiteľkou vo Vyhniach a na Slovensku ju poznali ako našu prvú letkyňu. A tak sa Eugen rozhodol pre protialkoholické liečenie. Prvýkrát v roku 1968 v Rimavskej Sobote, ktoré však nebolo úspešné. S alkoholom sa definitívne skoncovať rozhodol až v roku 1979, keď absolvoval druhé protialkoholické liečenie v Podbrezovej. „Liečenie trvalo desať týždňov a veru, nebolo ľahké,“ spomína. „Dostávali sme injekcie, užívali antabus. Po injekcii sme museli voňať alkohol... Moje rozhodnutie skoncovať s alkoholom bolo následkom viacerých skutočností. Už som bol z neho vyčerpaný, ale nedokázal som sa od neho odtrhnúť. Tlačili na mňa švagriná i matka... Ľahké neboli ani dni a mesiace po návrate z liečenia. Keď som videl niekoho popíjať alkohol, úplne som sa rozklepal. No musel som to vydržať. Zbadal som, že známi sa už na mňa začínajú pozerať inak, začali si ma viac vážiť. Mnohí sa mi snažili pomôcť, no našli sa aj takí, ktorí chceli, aby som začal piť znova. Našťastie, tých, čo mi držali palce, bolo viacej. Aj v robote sa začali na mňa pozerať inak a dostalo sa mi aj lepšie zadelenie...“ Eugen Schweigert si vo vyhnianskom pivovare odrobil tridsaťpäť rokov, no šesť rokov pred nástupom do dôchodku ho zo zamestnania prepustili. Dostal sa do konfliktu s jedným z vedúcich pracovníkov, nervy povolili, padli aj ostrejšie slová, a to sa zrejme nemalo stať. Ešte šťastie, že ho nechali bývať v skromnom domčeku, ktorý patrí pivovaru, inak by dnes bol z neho bezdomovec.
Pri našom stretnutí sa nezabudol pochváliť, že začal zbierať materiály o svojej matke, o ktorej by mala vyjsť životopisná publikácia. Ukázal nám diplomy za úspešnú abstinenciu, vďaka ktorej mohol pred rokom darovať svojej sestre Márii zo Žiaru nad Hronom vlastnú obličku a možno aj zachrániť život. Finančne si pomáha cez verejno-prospešné práce obecného úradu, kde aj napriek zdravotným problémom nepohrdne žiadnou robotou. Dokonca si zájde aj posedieť do reštaurácie alebo sa zúčastňuje na rôznych podujatiach vyhnianskych dôchodcov. Baví ho najmä turistika a rád si aj zapláva. Verí, že život s „majstrom alkoholom“ vyhral definitívne.