atku 16. storočia, konkrétne z rokov 1518 a 1522, sa uvádza pôvodný názov obce ako Železník, odvodený od výskytu železnej rudy v chotári. V blízkosti obce sa ruda spracovávala v hámri. V 17. storočí tu Banská komora zriadila hutu, pre ktorú obyvatelia dodávali drevené uhlie. Za slobodné pálenie uhlia platili panstvu poplatok. Začiatkom 18. storočia nahradzovali roboty peňažnými dávkami. V roku 1828 žilo v 35 domoch 247 obyvateľov, ktorí sa zaoberali uhliarstvom, poľnohospodárstvom a prácou v lesoch. Prvá škola bola postavená v roku 1858, v roku 1904 bola postavená nová. Nachádza sa tu tiež stará zvonica. V poschodovej budove pred obcou bolo mýto, kde sa vyberali poplatky pri prechode z hontianskej do zvolenskej župy a naopak. Z objektov si pozornosť zasluhuje zvonica z 18. storočia a budova prepriahacej stanice – dostavníkového hostinca. Kozelník zohrával dôležitú úlohu v rámci komunikačného cestného spojenia Banskej Štiavnice smerom na Zvolen a Kremnicu.
Počet obyvateľov: 207
Prvá písomná zmienka: v roku 1518
Starosta: Ivan Vráb
Mikroregión: Sitno
„Aj tu platí staré známe – sto ľudí, sto chutí. Nevyhoviete každému.“
Starosta Ivan Vráb sa v Kozelníku nenarodil, ani sa sem nepriženil. „Som rodákom z Podkoníc od Banskej Bystrice,“ vysvetľuje. „Do Kozelníka som prišiel pred viac ako tridsiatimi rokmi. Pracoval som na železnici a práve tu som dostal služobný byt. Usadil som sa tu, mám svoju rodinu – manželku a dvoch dospelých synov.“ V súčasnosti má obec iba 207 obyvateľov. Obce s tak malým počtom obyvateľov sa neustále boria s nedostatkom finančných prostriedkov. Preto je takmer nereálne podávať si nejaké projekty. „Mali sme záujem o odkúpenie budovy bývalej materskej školy. Budova stojí na obecnom pozemku, ale inak patrí školstvu. Za symbolickú sumu nám ju vraj predať nemôžu a my si jej odkúpenie za takmer 800 tisíc korún nemôžeme v žiadnom prípade dovoliť. Ako by som sa pozrel do očí svojmu nástupcovi a obyvateľom, keby som obec tak vysoko zadĺžil,“ kladie si viac-menej nezodpovedateľnú otázku. Problém je aj v tom, že keby vedenie obce chcelo podať nejaký projekt, muselo by ho najprv zaplatiť. „Taký projekt stojí viac ako 40 tisíc korún. Nikde nie je zaručené, že nám ho schvália. A čo potom s projektom? Peniaze nám nikto nevráti a nám tu budú v šuplíku ležať nepoužiteľné dokumenty.“ Jeden z pomerne vážnych problémov predstavuje aj obecný vodovod. Ten bol postavený približne pred 40 rokmi. „Nie že by bolo zlé samotné vodovodné potrubie, ale v minulosti sa nerátalo s tým, že po cestnej komunikácii, pod ktorou je spomínaný vodovod, budú niekedy jazdiť ťažkotonážne autá. Tie cez obec prechádzajú najmä vtedy, keď je ťažba dreva. Vodovod je zasypaný nielen zemou, ale aj kameňmi a tie ho mnohokrát prederavia. V poslednom období ho preto vodohospodárska spoločnosť už viackrát opravovala. Navrhovali sme im, či by nebolo lepšie dať nové potrubie, ale to viete, každá inštitúcia bojuje s nedostatkom financií.“ Aby sme však nespomínali iba problémy, s ktorými sa obec borí, spýtali sme sa starostu na to, čo môžu obyvatelia v blízkej budúcnosti očakávať. „Máme obyvateľov dvoch vierovyznaní – katolíkov a evanjelikov. Ani jedni nemajú svoj kostol či kaplnku. V súčasnosti sa stretávajú práve v spornej budove bývalej materskej školy. Od katolíckej cirkvi sme dostali požiadavku, že by pre svojich veriacich chceli postaviť akúsi modlitebňu. Všetko je už schválené. Prvé výkopové práce by mohli začať ešte tento rok. Závisí to od počasia. Ak by to nevyšlo, so stavbou sa začne hneď na budúci rok,“ prezrádza starosta. Ivan Vráb je nielen starostom. Na obecnom úrade vykonáva prácu, pre ktorú ho obyvatelia zvolili, ale musí sa venovať i ekonomickým veciam. „Keďže nemám sekretárku, všetku agendu si musím viesť sám. Zo začiatku to bolo problematické, pretože takzvané papierové veci som nikdy nerobil, ale čo už. Človek sa musí každý deň učiť nové veci,“ hovorí a vzápätí dodáva: „Ale najviac ma trápia naštrbené medziľudské vzťahy medzi jednotlivými rodinami. Ich nekomunikácia medzi sebou niekedy vzniká na úplne banálnych veciach, na ktorých sa podľa mňa dá vždy rozumne dohodnúť. Aj tu platí staré známe – sto ľudí, sto chutí. Nevyhoviete každému.“ Na peknú prírodu v Kozelníku si starosta veľmi rýchlo zvykol. Vo voľnom čase, po práci, sa veľmi rád poprechádza po okolí, venuje sa záhradke a ako sám hovorí: „Rád chodím na huby. Nie preto, aby som našiel nejaký gigantický hríb, ale preto, lebo ich veľmi rád jem. V lese si oddýchnem a prídem na iné myšlienky. Najradšej som ale vtedy, keď so mnou ide aj moja trinásťročná vnučka.“
Kultúrne a športové aktivity
Pekná príroda v blízkosti celej obce poskytuje množstvo možností na oddych. Preto nie je ničím výnimočným, keď sa domáci obyvatelia stretnú pri nejakom peknom kultúrnom podujatí. Tradičnými sa stali fašiangy, kedy sa ľudia poobliekajú do kostýmov a chodia od domu k domu. Za svoje predvádzanie potom dostanú od majiteľov domov odmenu v podobe „páleného“, pečeného i dobrého zaúdeného. Zaujímavým je tiež Deň matiek s deťmi, kedy sa na lúke zíde takmer celá dedina. Futbal si zahrajú slobodní proti ženatým, pre deti sa pripravia súťaže, za ktoré dostanú drobnú odmenu. Nakoniec sa navarí chutný guláš. Spomenúť treba i príchod Mikuláša s čertom. Vtedy si najmenší obyvatelia, za pomoci zástupkyne starostu Petry Šimovej, pripravia kultúrny program, na ktorý sú pozvaní i miestni dôchodcovia. Určite nejednému z nich vyhŕkne slza dojatia, keď vidí, aké sú ich vnúčence šikovné. A je samozrejmosťou, že ani jedno dieťa neodíde bez sladkej odmeny.
Nesmieme zabudnúť ani na miestnu mládež. Tá sa sama podujala na to, že bude pripravovať a zabezpečovať takmer všetky kultúrne podujatia, ktoré obec usporadúva. Mnoho starostov sa sťažuje práve na nedobrú spoluprácu mládeže s obcou. Pre mnohých násťročných by práve tí Kozelňanci mohli ísť príkladom. Ostáva iba veriť, že im táto horlivosť zostane čo najdlhšie a zapoja do nej i nastupujúcu generáciu. Za spomenutie stojí aj počet detí v Kozelníku. Z 207 obyvateľov je 47 detí, taký istý počet ľudí tvoria dôchodci a ostatní sú v produktívnom veku.
Autor: pripravila Lenka Ihradská
