Ako ste sa dostali k hudbe?
Pochádzam z muzikantskej rodiny, takže v rámci tradície som aj ja študoval hudbu. Na klavíri som začal hrať ako štvorročný u pani učiteľky Kataríny Sücsovej, ktorá vychovala mnoho dobrých hudobníkov. Ako päťročný som vyhral národnú súťaž, šesťročný Bartókovu súťaž, na základe čoho som bol pozvaný do relácie Pionierska lastovička, kde o mne natočili krátky dokument. Keď som mal osem rokov, prijali ma ako mimoriadneho žiaka na konzervatórium. Zúčastňoval som sa na rôznych súťažiach, koncertoval som aj v zahraničí. Ako jedenásťročný som koncertoval na Akadémii Franza Liszta. Absolvoval som medzinárodné kurzy, kde som sa zoznámil so svojím profesorom, ktorý ma neskôr učil v Paríži. Študoval som súčasne na dvoch vysokých školách - v Bratislave a v Paríži. Po skončení štúdií, keď som sa stal profesorom hudby, som začal koncertovať po celom svete – v Amerike, Rusku, Japonsku, Kanade, Francúzsku. Teraz som vyše roka na Slovensku.
Ako ste sa dostali do SuperStar?
Bol som práve na koncertnom turné v Monaku, keď ma telefonicky kontaktovali a pozvali do tejto šou. Vybrali si ma možno aj preto, lebo som univerzálny pianista, hrám všetko od klasickej, džezovej až po modernú hudbu. Bola to pre mňa nová skúsenosť, pretože som bol doteraz zvyknutý hrať virtuózne. V súťaži som virtuozitu musel dať nabok a sprevádzať súťažiacich, ktorí, až na pár ľudí so skúsenosťami z kapiel, nemali s hudbou bližší kontakt.
V prvej a druhej časti SuperStar ste sprevádzali semifinalistov. Ako ste to zvládali?
Pre každého speváka som jeho skladbu musel individuálne upraviť. Z pohľadu diváka to možno vyzerá jednoducho, ale z pozície klaviristu to bolo zložitejšie. Musel som sa prispôsobiť skladbám rôznych interpretov, ale najdôležitejšie bolo, aby vynikol samotný súťažiaci a nie sprievodný klavír. Samozrejme, snažil som sa im pomôcť nielen po profesionálnej stránke, ale tak trochu aj po psychickej.
Mali ste v prvej časti svojho favorita?
Z desiatich súťažiacich tam bolo šesť dobrých spevákov. Spolu s Palim Haberom sme sa zhodli na tom, že bolo ťažké vybrať najlepšieho. Chvalabohu, že rozhodovali diváci.
Ako ste vyplnili čas medzi dvomi kolami SuperStar?
Hlavne koncertovaním. Nahral som aj cédečko, ktoré mi pokrstili finalisti SuperStar. Teší ma, že má dobrú predajnosť, za čo som dostal zlatú platňu a pravdepodobne k nej zakrátko pribudne platinová. Pre inštrumentalistu na Slovensku je to veľký úspech. V súčasnosti pripravujem ďalšiu platňu, na ktorej by sa mali objaviť skladby, ktoré som hral v decembri na koncerte v Carnegie Hall v New Yorku. Bol som prvým pianistom, ktorý tam vystupoval, čo je pre mňa veľká pocta. No a na cédečko by som chcel dať aj skladby malého formátu, ale zahrané vo veľkom štýle. Pokiaľ sa mi to podarí a hudbou sa dotknem poslucháča, budem veľmi rád.
Okrem toho, že som vydal vlastné cédečko, bol som spolu s Bercom Baloghom a Robom Pappom krstným otcom albumu finalistu Petra Kotuľu. Bol som veľmi milo prekvapený, aký pokrok v spievaní spravil Peter pod vedením Berca Balogha. Stihol som aj koncertovať v Košiciach so symfonickým orchestrom, Big bandom Gustáva Broma, Mirkom Dvorským a Ľubicou Vargicovou.
Pochádzate z hudobníckej rodiny. Zahráte si spolu, keď sa stretnete?
Stretávame sa pomerene málo. S bratom, ktorý vyštudoval konzervatórium a je veľmi talentovaný husľový virtuóz, hrávame občas na vystúpeniach. Inak účinkuje s kapelami.
Ďalším vynikajúcim huslistom v našej rodine je Dalibor Karvay, ktorý je mojím bratrancom. Momentálne študuje vo Viedni. Na budúci rok spoločne chystáme turné po bývalom Československu.
V Levickom okrese je veľmi známa kapela Rikkoňovci, ktorá hráva na svadbách a zábavách. Je to vaša rodina?
Áno. Robia síce iný žáner ako ja, ale som rád, že sú obľúbení. Keby neboli dobrí, asi by ich nepozývali. Vedia zanôtiť a potešiť ľudí. A to je zmyslom hudby.
Akú hudbu počúvate?
Všetko možné. Džez, soul, milujem černošskú hudbu.
Ruky sú vašim chlebíkom. Chránite si ich alebo sa občas pustíte aj do domácich prác?
Prečo by nie?! Určitú chlapskú robotu beriem normálne, ale, samozrejme, dávam si pozor.
Mame som doma poskladal kuchynskú linku, na čo som hrdý. Zatiaľ z nej nič neodpadlo.
Máte nesplnený sen?
Sny musí mať každý človek. Keby ich nemal, nemal by ani životný cieľ. Mne sa jeden splnil nedávno – spravil som si vodičský preukaz. Ďalší sen je, aby som hral čo najdlhšie a ešte lepšie.
Jana Némethová
