Článok pokračuje pod video reklamou
autorka sa písaniu venuje od roku 1993. Je laureátkou niekoľkých literárnych súťaží, členkou Autorského klubu Salamandra v Banskej Štiavnici. Publikovala časopisecky, v súčasnosti spolupracuje tiež so Slovenským rozhlasom. Andrea má okrem poézie aj ďalší zaujímavý koníček. Popri svojej práci sa venuje alternatívnym psychoterapiám, pretože ju podľa jej slov zaujíma človek ako celok.
Mottom Kočalkovej zápiskov sa stala myšlienka Salvatora Dalího: „Jedného dňa budeme musieť oficiálne pripustiť, že to, čo sme nazvali skutočnosťou, je ešte väčšou ilúziou ako svet snov.“
Kniha vznikla v roku 2002, autorka ju napísala v priebehu troch mesiacov. Vznikala naozaj zaujímavým spôsobom. Andrea ju písala po kúskoch, je akousi mozaikou bežného prežívania i snov. „Mala som v tom čase obdobie intenzívneho snívania alebo ak chcete bdelého snívania v tzv. hladine alfa. Pamätala som si svoje sny a hneď ráno som si ich zapisovala. Preto aj ten názov - senníkové podľa vzoru denníkové. Myslím si totiž, že sen je ovplyvnený realitou, ktorú prežívame, a naopak, realita sama takisto ovplyvňuje naše snívanie. Nie sú to však doslova prepísané sny, sen ma iba inšpiroval.“
Aj samotná forma knihy je pomerne zaujímavá. Andrea vo svojom dielku využíva spôsob asociatívneho radenia obrazov. Časovo je situované od 1. apríla do 21. októbra. Každý nasledujúci zápis sa začína poslednou vetou predchádzajúceho. Ide o akési malé básne v próze.
Keď sa pýtame na hlavnú ideu, povie, že to musia posúdiť iní. „Výstižne to však vo svojom hodnotení vyjadril Pavel Vilikovský, ktorý napísal, že je to cesta ku mne samej, cesta za sebapoznaním, za hľadaním ľudskej blízkosti. Pre mňa je dôležité, že ak sa v tom ktosi nájde, moje úsilie nebolo zbytočné.“
Čo je teda pre Andreu to najpodstatnejšie v živote? „Iste nie je dôležitých 10 minút slávy, ale najdôležitejšou hodnotou je život ako taký, z osobného pohľadu vzťahy s ľuďmi, s najbližším okolím, láska vo všetkých jej prejavoch.“
Aké boli reakcie na knihu? Andrea hovorí, že sa teší každej, pretože kniha by mala provokovať ku komunikácii. S tými negatívnymi sa zatiaľ nestretla, hoci pripúšťa, že jej literárny počin nemusí každého nadchnúť. Viacerí známi jej však povedali, že knihu čítajú po kúskoch, pretože sa nedá prečítať naraz, je veľmi hutná, napriek jej útlosti ju treba prežiť, užívať ju v menšej dávke, povedzme ako švédske kvapky. Ak by mala na niekoho liečivý účinok, bola by naozaj milo prekvapená.
V závere nášho stretnutia ešte podotkne: „Sny sú prejavom nevedomia, veľakrát nám poskytnú návod na to, ako riešiť problémy, môžu upozorniť, varovať. Keďže sme oddelení od svojho vnútorného ja, takto sa sceľujeme alebo spracúvame niečo, s čím sa bežne nevieme vyrovnať. Dôležité je, aby sa človek spojil so svojím vnútorným ja, so svojou dušou.“
