u nám miesta večného spánku pripomínajú aj v treskúcej zime rozkvitnuté záhrady.
Žiarsky cintorín patrí medzi tie mladšie. Vznikol v 70. rokoch minulého storočia a dnes tu odpočíva okolo osemtisíc zosnulých v 3 600 hroboch. „Voľné sú už len štyri dvojhrobky v spodnej časti cintorína,“ informuje nás vedúci žiarskych pohrebných a cintorínskych služieb Roman Štencl. „Keď sa naplnia, začneme pochovávať v novom cintoríne, kde je pripravených 250 jednohrobových miest.“ Ako dodáva, do týchto hrobov budú môcť byť uložené aj dve telá, len sa bude musieť vykopať hlbšia jama. Truhly sa uložia jedna na druhú, medzi nimi bude položený panel. Takýto dvojhrob bude musieť byť hlboký dva metre, kým jednohrobu stačí hĺbka 1,60 metra. Vedúci predpokladá, že nový cintorín, v ktorom sa bude pochovávať výlučne do zeme, postačí na najbližších 15 až 20 rokov. „Ak sa zachová súčasná úmrtnosť a spôsob pochovávania, tak možno terajšie cintorínske priestory vystačia aj na viac ako dvadsať rokov,“ dodáva. Vlani totiž na žiarskom cintoríne pochovali 133 zosnulých, z toho len 36 do zeme. Zvyšných 97 dali príbuzní spopolniť. Zaujímavá je skutočnosť, že oproti roku 2004 poklesol počet pohrebov o 33. Úmrtnosť sa znížila i v okolitých obciach, kde pôsobí žiarske pohrebníctvo. Tam však naďalej prevláda pochovávanie do zeme. Zo 78 pohrebov v roku 2004 boli len tri kremácie, v roku 2005 zo 63 pohrebov bolo šesť kremácií.
V súčasnosti je na žiarskom cintoríne pre uloženie urien k dispozícii 140 voľných miest, pripravené je miesto pre uloženie ďalších 250 schránok s popolom. Urnové miesta je možné si prenajať ešte za života, aby pozostalí mali menej starostí. Akonáhle sa dá do užívania nový cintorín, bude možné prenajať si aj miesta na pochovanie do zeme. Poplatky sú symbolické - 300 korún za jednohrob a 600 korún za dvojhrob na desať rokov. Urnové miesta sú ešte lacnejšie - 200 korún na dvadsať rokov. Napriek tomu tu evidujú až takmer 80 percent neplatičov. Podľa zákona by do nezaplatených hrobov mohli po desiatich rokoch pochovať ďalšie telo. Zatiaľ to uplatňujú len pri dlhodobo zanedbávaných, nenavštevovaných hroboch...
Počet cirkevných a občianskych rozlúčok je podľa Štencla takmer rovnaký. Poslednú cestu zosnulého dokážu zabezpečiť od prevozu tela, cez vybavenie dokladov, jeho úpravu, vrátane líčenia, až po pohreb. Priamo v dome smútku si môžete vybrať rakvu, v ktorej telo pochovajú. Nechýba kvetinárstvo či požičovňa pohrebnej výzdoby, ktorú pozostalí využívajú predovšetkým pri odprevádzaní zosnulého na kremáciu. „Dnes pohreb do zeme vyjde lacnejšie ako kremácia,“ pokračuje vedúci. „Ale aj ten najlacnejší vyjde tak na štyritisíc korún. Kdežto najlacnejšia rozlúčka s odprevadením na kremáciu, keď sa nemusia kupovať kvety a vence, vyjde tak na desaťtisíc, bez rozlúčky na šesť až sedemtisíc.“ Ako dodáva, len za spopolnenie platia Bystrici 3 881 korún a za dopravu ďalších 1 400 korún. K tomu treba prirátať minimálne cenu rakvy, pričom najlacnejšia stojí 3 100 korún. Pri pochovávaní do zeme odpadajú náklady na kremáciu a prevoz, platí sa však za vykopanie jamy. V lete 1 600 korún a v zime 2 400 korún. Oba spôsoby majú svoje výhody i nevýhody. Napríklad je na zváženie aj následná cena úpravy hrobu. Kým dôstojný pamätník na urnové miesto vás vyjde do dvanásťtisíc korún, pamätníky na hroby sa pohybujú v cene okolo osemdesiattisíc korún...
Za vyše tridsať rokov, ako má žiarsky cintorín na starosti Roman Štencl, nezaznamenali ani jednu sťažnosť od pozostalých. Napriek tomu sa stretol s ľudskou zlomyseľnosťou. „Je tomu zo šesť-sedem rokov. Zomrela pani, ktorej už za života odhnívalo vnútro. Kvôli nepríjemnému zápachu sme nemohli vyložiť rakvu na katafalk v dome smútku, ale umiestnili sme ju hneď nad vykopanú jamu, kde sa konala celá rozlúčka,“ spomína si presne. „Keďže šíreniu zápachu sa nedalo zabrániť, po pohrebe nás obvinili, že sme ju zakopali len v plachte... To by sme si v žiadnom prípade nedovolili. Zlomyseľné reči ukončil až ďalší pohreb, keď asi po troch mesiacoch zomrel aj jej syn. Pri otvorení hrobu sa na vlastné oči presvedčili, že nebohá je pochovaná v rakve.“
Podľa nás, laikov, je práca s mŕtvymi len pre nátury so silným žalúdkom. Chlapci z pohrebníctva sú presne takí. Neomdlievajú ani pri vykopaní pozostatkov zo starých hrobov. Keďže na žiarskom cintoríne truhly obklopuje nepriepustná hlina, trvá aj desaťročia, kým z tela ostane len kostra... Neodpustíme si otázku, či na cintoríne náhodou nemáta. „Nie, nič také sa tu nedeje,“ tvrdí vedúci. „Zato s vandalizmom živých sa tu stretávame často. Kradnú drahé vázy, kvety, sviečky. Aj nedávno sme chytili dvoch rómskych chlapcov, keď chceli odniesť z cintorína plné vrece hliníkových podstavcov pod sviečky,“ dodáva Štencl, ktorý nám prezradil, že jemu sa o mŕtvych ani len nesníva. „Keď umrie starší človek, vnímam to ako zákon prírody. Ale keď zomrie dieťa..., s tým sa nedokážem nikdy zmieriť.“
Život je už taký. Odo dňa narodenia kráčame v ústrety smrti. To je naša jediná istota.