esta, hádam sa vracajú ozajstné zlaté časy. Samozrejme, že som myslel na zlaté časy pre prírodu, veď nakoniec ak hovoríme o zlate a zlatých časoch, Kremnica a obyčajní Kremničania z nich veľa nemali. Na zlaté časy Kremnice by si s lepším pocitom mohli spomínať obyvatelia Viedne, Budapešti a možno aj Prahy. Z našej slávnej oblasti baníckych miest zlatej Kremnice a striebornej Banskej Štiavnice totiž zlato a striebro odvážala pravidelná linka so zariadením, ktoré sa volalo Silberfuhranlage. Išlo o voz, ktorý pravidelne dopravoval do Viedne získané kovy, peniaze a poštu. A tak v našich banských mestách zostávali len bane, prepadliská a haldami zdevastovaná príroda. Do dnešných čias nám zostali archívy plné cenných dokladov o európskych a svetových prvenstvách, aby sme si v podstate na chudobe mohli budovať hrdosť na prácu našich predkov. Príroda sa po stovkách rokov vracia do pôvodného stavu a mnohé jazvy po tomto období zahladila. Možno preto som mohol pri Šturci stretnúť srnčiu rodinku...
A práve v tomto období sa objaví projekt na obnovenie ťažby zvyškového zlata s honosným názvom Zlatý projekt Kremnica. Toho zlata tu už ozaj nie je veľa a ložiská s koncentráciou 1 – 2 gramy/tonu sa dajú nájsť na mnohých miestach Slovenska. S takouto nízkou koncentráciou je spojená aj náročnosť technológie, ktorá má byť pri ťažbe a následnom spracovaní použitá.
Z historického hľadiska je tu skutočne jedna zaujímavosť o tom, že ľudstvo je nepoučiteľné. História sa znovu zopakuje, znova tu budú fungovať akési silberfuhranlage alebo goldfuhranlage a občanom, ktorí tu budú naďalej žiť, zostane len mesačná krajina. Prepadlisko Šturec už nebude historicko-geologická zaujímavosť, ale dvestopäťdesiat metrov hlboká jama vzdialená len poldruha kilometra od centra mesta, prakticky v jeho oddychovej zóne. Zostanú tu obrovské haldy hlušiny s objemom okolo 14 miliónov ton a odkaliská s podobným objemom, ktoré budú navyše kontaminované jedovatými kyanidmi. Nechcem ani domyslieť, akých bude tých desať rokov, kým sa plánovaných 28 ton zlata v Kremnici vyrobí. Budú to detonácie vznikajúce pri odstreloch na rozrušovanie horniny s patričnou dávkou prachu, nezanedbateľný bude aj hluk nákladných áut (150 áut denne jedným smerom) s exhalátmi zo spaľovacích motorov, bŕzd, drvenie a mletie v úpravni. Verím, že pri dnešnej technike sa dá zabrániť prášeniu, ale aj tak ľutujem panenské Lúčky, kde má byť úpravňa vybudovaná. Pri takýchto obrovských objemoch aj unikanie malého množstva agresívneho kremičitého prachu znamená zdravotnú katastrofu, no a potom je tu vylúhovanie jemne rozomletej rudniny kyanidmi, o ktorých platí, že sú vždy potencionálnym nebezpečím pokiaľ sa niekde vyskytujú.
Jednoducho táto činnosť s ohľadom na nízke koncentrácie a veľké množstvo spracovávaného materiálu sa nedá optimisticky hodnotiť. Podľa prepočtov by malo pri tejto technológii nájsť prácu 350 pracovníkov, ale keď si spojíme tieto pracovné miesta s technológiou, väčšinou to bude práca s veľkým rizikom poškodenia zdravia.
Možno že vyznieva tento môj príspevok príliš pesimisticky, ale sám som celý život robil v prevádzke, kde zo všetkého najviac trpelo zdravie ľudí a následne celá Žiarska kotlina. Takže viem, o čom hovorím. Keď som v závere svojej profesionálnej kariéry pracoval na ekologizácii a odstraňovaní následkov, ktoré hlinikáreň svojím pôsobením spôsobila, pochopil som, že Žiarska kotlina, ale najmä jej odklalisko (kalové pole po výrobe oxidu hlinitého) bude potrebovať celé desaťročia na svoju revitalizáciu a za celé to obdobie bude potenciálnym nebezpečenstvom pre Žiarsku kotlinu. V okolí Kremnice – možno v Lúčkach, možno v Kopernici – by malo vzniknúť ešte oveľa väčšie odkalisko.
Zastávam názor, že obnovenie ťažby zlata v Kremnici nie je len záležitosťou občanov Kremnice, ale minimálne všetkých ľudí, ktorí žijú v povodí Hrona.
