iť aspoň na sklonku života a pokloniť sa im,“ hovorí plukovník.
Presne pred rokom sa rozhodlo mesto Žarnovica udeliť Fagarašanovi čestné občianstvo a vycestovali za ním do Sebeša v brašovskom regióne. „Keď dostal pozvanie na Slovensko, oči mu zasvietili. Naposledy tu bol krátko po skončení druhej svetovej vojny, ešte v tom istom roku. Vojakov vtedy odmenili pobytom v Piešťanoch a on neobišiel ani Žarnovicu,“ hovorí primátor Žarnovice Dušan Gréger.
Hoci je už plukovník v chôdzi neistý, chcel vidieť všetky miesta, kde sa bojovalo. „Najviac ma dojalo, keď som videl, ako tečie Hron. Žarnovicu sme oslobodzovali v marci, ale po hladine sa ešte plavili obrovské ľadové kryhy. Za nami bola veľmi tuhá zima a mnohí z nás boli vysilení. Vládlo však obrovské nadšenie, lebo každý tušil, že vojna sa onedlho skončí,“ dodal Fagarašan. Vojaci, ktorí oslobodzovali Žarnovicu, nespali štyri dni a štyri noci. „Bol to obrovský nápor, ale boli sme mladí. Veľa sme toho uniesli,“ spomína si.
Pred očami mu zahynulo niekoľko priateľov, časť z nich sa utopila v ľadovom Hrone.
„Chcel som prísť hlavne preto, aby som sa im ešte raz poklonil. Vedel som, že už dávno neležia v hroboch, kde sme ich uložili. Po exhumácii ich pochovali na rumunskom cintoríne vo Zvolene,“ dodáva.
Aby mu v Žarnovici splnili najväčšie želanie, rozhodli sa ho do Zvolena odviesť. Do rána mu prednostka mestského úradu zošívala rumunskú trikolóru. Keď stál uprostred cintorína, tiekli mu slzy.
„Človek si v takýchto chvíľach na všeličo spomenie. Hlavne na tých, ktorí mali menej šťastia a domov sa už nevrátili,“ hovorí.
V rodnom Rumunsku prežil ako vojak celý svoj život, no na Slovensko nikdy nezabudol. „Vedel som, že sa sem raz ešte vrátim,“ dodáva.
