Keď sme v ten deň prišli k ošarpanému domu na začiatku Ulice hutníkov, zaznamenali sme len minimálny pohyb. Väčšina rodín už bola preč, na ulici postávali len manželia Kaločajovci, evidentne niekoho vyzerajúc. „Čakáme na pána Červeňa, má nám doniesť kľúče od náhradného ubytovania,“ ochotne informuje manželka Františka Kaločaja, držiac na vodítku štvornohého rodinného maznáčika. „Bývali sme tu traja, za bývanie sme riadne platili, preto nám mesto ponúklo ubytovanie na estéeske. S manželom sme obaja na čiastočnom invalidnom dôchodku, spolu poberáme mesačne 5500 korún. Aj keď to nie je veľa, tých tisícsedemsto za bývanie a elektriku sme vždy uhradili,“ vysvetľuje. Bývali tu len pol roka, s ostatnými rodinami do kontaktu neprichádzali. Nevedela a ani ju nezaujímalo, kde odišli tí, čo neplatili. „Viem len, že niektorí odišli k svojim príbuzným,“ dodala.
Vchádzame do jedného z dvoch vchodov. Hneď na prvých schodoch sa ideme zabiť na vytvorenom ľade z unikajúcej vody z bytu na prízemí. Za pootvorenými dverami však nikto nie je. Pokračujeme ďalej. Nepríjemný zápach by sa dal krájať, chodbové steny sú také špinavé, že nevidieť pôvodnú maľovku. Niečo tak zdevastované sme ešte nevideli. Prázdne sú byty aj na prvom poschodí. Až na druhom začujeme spoza pootvorených dverí zmes detských i dospeláckych hlasov. Vojdeme. V tom momente sa na nás obráti vari dvadsať párov tmavých očí, a tak sa radšej rýchlo predstavíme a pýtame sa na ich situáciu. „Dnes sa máme vysťahovať, no nemáme kde ísť,“ ujal sa slova takmer 39-ročný otec desiatich detí Stanislav Kaločaj. „Na úrade mi povedali, že ich to vôbec nezaujíma, čo s nami bude,“ dodal s trpkosťou i hnevom v hlase. „Pred dvomi týždňami sa mi narodilo dieťa, doteraz je v nemocnici... Nemôže prísť domov... a kde ho dám?,“ pýta sa nečakajúc na odpoveď. Ako ďalej hovorí, žijú len z prídavkov na deti, on sám nemôže pracovať, lebo trpí na epilepsiu. „Bral som aj invalidný dôchodok, ale kvôli deťom som nemohol ísť na liečenie, tak mi ho zastavili,“ vysvetľuje. Za prakticky neobývateľné priestory mal podľa vlastných slov platiť 3500 korún mesačne, plus poplatky za elektriku. „Plyn sme vôbec nemali, ani teplú vodu. Deti chodia špinavé, zavšivavené, v škole ich nechcú. Museli sme si kúpiť varič, aby sme mali aspoň na čom variť... Hen, v Košiciach, stavajú pre Rómov nové domy, starajú sa o nich a nás tu idú povyhadzovať na ulicu,“ zvyšuje hlas. „Sľubovali nám, že niekde dolu nám dajú bunky. Už sú to roky a doteraz nič. Viete čo, mňa už vysťahovali pred tromi mesiacmi. Ochoreli deti, tak sme sa vrátili späť. Štyrikrát tu boli policajti, no nemáme kde ísť. Dokonca som zobral všetky deti a zaniesol som ich na úrad, nech mi teda poradia, čo robiť. Zavolali policajtov a vyhnali nás von,“ dodal s tým, že ani len netuší, čo s nimi bude. Vie len to, že z domu musí odísť...
V tom istom vchode sme zastihli ešte jednu nájomníčku. Ingrid Okuliarová tíško čakala spolu s trojročnou Samantou v prekvapivo slušne zariadenej izbe. Napriek tomu, že za bývanie platila, nevedela, či jej pridelia náhradné ubytovanie. „Všetkým už dali kľúče, len mne nič nepovedali. A ja si riadne platím, aha, tu sú šeky!“ Obe boli naobliekané ako cibule, malá podchvíľou pokašliavala. „Voľáka čvarga mi vybila okná, tak tu teraz mrzneme. Len nad týmto varičom si trochu ruky ohrievame...,“ ukazuje na rozpálenú jednoplatničku, ktorá nedokáže vyhriať celú izbu. Do tohto domu ju presťahovali z Hviezdoslavovej ulice, kde jej sestra po smrti rodičov prestala platiť nájomné. „Ja som bola vo výkone trestu, ako som mohla platiť?!,“ obracia hnev voči sestre, ktorá ju nepripravila len o strechu nad hlavou, ale aj o manžela, s ktorým sa Ingrid kvôli nej rozvádza. Hoci má štyri deti, žije s ňou len najmladšia dcéra. „Dve sú v ústavoch v Kremnici a Istebnom a jedno si adoptovala nová rodina,“ vysvetľuje. Deti umiestnili do domovov po tom, ako dostala šesťročný trest, údajne za krádeže. „Kradla som pre deti, aby sa mali dobre...“ Väčšinu vecí má zbalených, vidieť, ako netrpezlivo čaká na správu, čo s ňou bude.
Na druhý deň sme sa dozvedeli, že mesto poriešilo už všetkých nájomníkov – platičov, i neplatičov. O mnohodetnej rodine Stanislava Kaločaja sme sa len neoficiálne dozvedeli, že dostala náhradné ubytovanie mimo mesta.
