„Pre ľudí, ktorých zachraňujeme, sa vôbec nič nezmenilo. Naše služby sú naďalej bezplatné a stále s rovnakým telefónnym číslom 155,“ ubezpečuje riaditeľ. Záchranka sídli v prenajatých priestoroch levickej nemocnice s identickým profesionálnym personálom. Záchranné vozidlá si prenajíma tiež od nemocnice a pre 75-tisíc poistencov levického rajónu sú k dispozícii dva záchranné tímy, ktoré mesačne absolvujú približne 300 zásahov, z toho 20 percent si vyžaduje zásah oboch tímov súčasne. Túto situáciu by čoskoro malo riešiť zriadenie ďalších stredísk záchrannej služby.
Záchranári dostávajú paušálny plat bez ohľadu na bodový systém platný v zdravotníctve. Riziko, že lekári a ostatní členovia záchranky túto prácu opustia, môže, podľa slov riaditeľa, ovplyvniť nedostatok adrenalínu v krvi a syndróm vyhorenia. Ten totiž číha pri každom záťažovom povolaní s množstvom negatívnej energie, a tú si záchranári musia vypiť s každou službou do dna. „Negatívnou energiou sú nielen pohľady na zložité situácie a stavy, ale aj dennodenné handrkovanie sa s ľuďmi, ktorí si neuvedomujú, že pohotovostná služba a záchranná služba, zasahujúca pri hraniciach života a smrti, nie sú jedno a to isté. Nevynímajúc zneužívanie v podobe falošných telefonátov a zbytočne uskutočnených výjazdov, odďaľujúcich záchranu života niekoho druhého,“ dodáva riaditeľ záchranky. On i jeho kolegovia priznávajú, že čoraz častejšie u nich vyvstáva potreba uznania štatútu verejného činiteľa: „Napríklad pri hromadných haváriách sa objavia emócie i hystéria a ľudia stratia zábrany siahnuť rukou aj na nás. Na verejného činiteľa by si však možno netrúfli...“ Netrúfli by si snáď ani „falošní zvestovatelia zlých správ“, keby sa na vlastnej koži presvedčili, že uskutočnenie falošného výjazdu na ich podnet im môže priniesť päťdesiattisícovú pokutu.
Katarína Kopcsányiová
