sonálu tvoria jej bývalé žiačky. Deti, ktoré pred rokmi učila, jej dnes zabezpečujú kompletný servis. Varia jej, merajú tlak, pomáhajú pri kúpaní. A vždy sa zastavia na kus reči. Dodnes ju neoslovia inak, ako pani učiteľka.
„Mala som veľmi zvláštny pocit, keď k nám pani učiteľka prišla. Kedysi mi držala ruku pri úhľadnom krasopise a dnes ju držím za ruku ja, keď treba pomôcť,“ povedala nám pracovníčka domova Alena Geregová.
Na všetkých žiakov si už učiteľka nepamätá. „Keď má človek na krku osemdesiatku, s pamäťou to už nie je také ako kedysi. Vychovala som stovky detí a rozišli sa celým svetom. Aj tu sa mi museli niektoré dievčence pripomenúť. Priniesli fotky, spomínali sme,“ hovorí Aurélia Sklenková. Učiteľské maniere si zachovala aj dnes a pracovníčky domova berie ďalej ako žiačky zo svojej triedy. V domove jej dokonca umožnili, aby mohla vyučovať aj ďalej. Zariadenie je zároveň aj domovom sociálnych služieb, v ktorom žijú popri starých ľuďoch aj mentálne postihnutí klienti. Učí sa s nimi farby, základné pojmy, písmená a rada sa postaví pred veľké počítadlo. Žena s ťažkým mentálnym postihnutím, ktorá doteraz nerozoznávala farby, už vďaka nej vie, ktorá farba je červená.
„Je to oveľa ťažšie, ako učiť prváčikov. Na písmenká nemajú niekedy trpezlivosť a hneď od stola ujdú. Ale poteším sa každému pokroku,“ hovorí učiteľka. S postihnutými klientmi si prezerá obrázkové knižky a nezriedka im zarecituje niektorú z obľúbených básní. „Prispôsobujeme túto výučbu chuti a momentálnym psychickým silám oboch strán. Učia sa vtedy, keď na to majú obe strany chuť. Pre ňu i jej nových žiakov je to veľmi dobrá terapia. Má pocit, že je opäť potrebná,“ hovorí riaditeľka domova Božena Schniererová.
Povolanie učiteľa bolo snom Aurélie Sklenkovej od malička. „Mala som päť rokov a už som si do pamätníka napísala, že chcem učiť,“ hovorí. Možno práve preto, že vlastné deti nemala, považuje splnenie tohto sna za najväčší dar.
