sa zvyknú meniť pomery v orgánoch a vždy po voľbách dochádza k zmenám aj personálnym. Už sme si zvykli, že sa menia predsedovia vlád, menia sa ministri, menia sa vysokopostavení štátni úradníci, na miestnej úrovni sú to župani, starostovia, primátori, prípadne vedúci odborov, keďže nové vedenie chce mať vplyv na výkone moci a chce ju dozorovať. Ale začína byť pomaly pravidlom, že volebné zmeny postihujú „radových pešiakov“, ktorí sú len obyčajnými pracovníkmi, vykonávajúcimi si svoje povinnosti bez ohľadu na to, kto úrad vedie.
Aj na Slovensku sa konali po druhýkrát voľby do samosprávnych krajov a niektorí víťazi prebrali svoje právomoci s heslom „víťaz berie všetko“. Nasvedčujú tomu kroky nového vedenia samosprávneho kraja aj v našom regióne, kde nikto nemal možnosť dokázať svoju profesionalitu. Niekto nepotreboval ani povestných sto dní na to, aby sa presvedčil o výkone zamestnancov a rozhodol ihneď so zoznamom v ruke, ktorý obsahoval presné mená „nepohodlných“ pracovníkov. Určite dehonestujúce bolo vysťahovanie vedúceho odboru zdravotníctva. Je paradoxné, že tento vedúci vôbec osobne nepodporoval schválenú transformáciu nemocníc, len konal ako výkonný pracovník uznesení regionálneho parlamentu a to sa mu stalo osudným. Forma vysťahovania jeho kancelárie bola primitívna a nedôstojná. Na prvom zasadnutí schválili novú organizačnú štruktúru. Nastúpila neprezieravá likvidácia detašovaných pracovísk, čím starostovia stratili bližší kontakt a možnosť pomoci zo strany samosprávneho kraja. Predvolebné tvrdé slová víťaza, že na úrade urobí „poriadok“ nenechali na seba tiež dlho čakať a na rad prišli aj radoví zamestnanci. Nie pre neodbornosť, nie pre nekvalitu alebo pre zanedbanie si svojich povinností, ale pre svoje priezviská a rodinný stav s ľuďmi, ktorí sú im tŕňom v oku. Degradovanie na nižšie posty alebo zmena pracovného zaradenia boli tým lepším prípadom. Horšie skončili tí, ktorým neboli ponúknuté žiadne náhradné miesta, lebo mali na čele neviditeľný znak „Persona non grata“, čiže osoba nežiadúca. Dobrovoľne – nasilu si títo ľudia spísali žiadosti o zrušenie pracovného pomeru dohodou, aby mohli dostať aspoň odstupné v zmysle kolektívnej zmluvy. Nikto z vedenia sa im ani len nepozrel do očí a nezdôvodnil ich odchod. Musela im stačiť strohá veta personalistu, že ide o kumuláciu funkcií z dôvodu rozhodnutia predsedu o organizačnej zmene a na základe tohto rozhodnutia sa stali nadbytočnými. Škoda len, že nekumulujú aj v iných prípadoch a namiesto dvoch dnes majú podpredsedov troch. A keď už oficiálne píšu o nadbytočnosti týchto ľudí, tak by bolo korektné po ich odchode, nekontaktovať ich telefonátmi, neapelovať na ich dobré vzťahy s bývalými kolegami a nepriamo žiadať o zaučenie náhradného pracovníka, ktorý mal šťastie a o prácu neprišiel. O poďakovaní za doterajšiu prácu už ani netreba snívať. Také gestá predsa študovaní profesionáli nepoužívajú.
Paradoxom je, že prepustili aj dlhoročných zamestnancov, ktorí boli jedni z prvých zamestnancov tohto úradu v čase, keď ich príbuzní alebo známi neboli čelní okresní predstavitelia strán tvoriacich koalíciu. Naviac väčšina z nich nie je členom žiadnej politickej strany a boli radovými výkonnými pracovníkmi úradu, ktorí si svoju prácu vykonávali zodpovedne. Problém však nebol v neodbornosti, problém bol možno v tom, že ich niektorí príbuzní kandidovali za poslancov, možno v tom, že boli okresní predstavitelia ľudovej strany a možno v tom, že verejne kritizovali celú kampaň ohľadom R1 a dovolili si poukázať na fiasko. Jedna naša spolustraníčka tesne pred voľbami prešla zmenou a z členky ľudovej strany sa stala sociálna demokratka. Dôvod? Koalícia ľudovej strany so stranou, za ktorej vlády kvôli názorom jej otca nemohla študovať. Uznávam, bola perzekuovaná. Lenže dnes sa píše rok 2006, je 17 rokov po nežnej revolúcií a ak niekto nemohol v minulosti kvôli názorom príbuzných študovať, dnes kvôli názorom nemôžu niektorí pracovať. Tak to sme naozaj veľa toho zmenili v demokratizácií tohto štátu.
Prepustení „pešiaci“ odišli s úctou k tomu čo robili a bez nenávisti, lebo poznajú politický život na Slovensku a metódy, ktoré sa tu vždy po voľbách väčšinou uplatňujú. Smutné je, že všetci hlásajú zmenu politickej kultúry a pritom osud prepustených zdieľajú dokonca aj takí, čo majú viacčlenné rodiny s jedným príjmom a sú úplne bez šance zamestnať sa v okolí svojho bydliska a to sa víťazi pýšia sociálnym zmýšľaním. Tu ide o princíp, o ľudský prístup a hodnoty. Nikto nepotreboval personálnu agentúru, nikto nepotreboval výberové konkurzy, nikto neviedol prisľúbené osobné rozhovory, stačil politický revanš a odkaz, kto má silu na najbližšie štyri roky. A tak profesionalita skončila niekde úplne vzadu a bola iba prázdnym gestom a príležitosťou prezentovať sa v médiách. Život ide ďalej a každý problém sa dá riešiť. Je zbytočné skláňať hlavy, treba brať život taký aký je a o štyri roky príde zase čas, kedy sa budeme môcť uchádzať o dôveru občanov. Určite sa o to znovu pokúsime, určite nezmeníme členstvo strany za výhodný obchod a určite neprestaneme verejne vyjadrovať naše názory, aj keď budú kvôli nám perzekuovaní naši najbližší. Lebo máme nejaké svedomie, nejakú česť a radšej budeme radovými občanmi, ako nejakí funkcionári s pochybným kariérnym postupom a zostaneme predovšetkým ľuďmi.
Autor: Daniel Gelien
