Šťastie sa usmialo na Zuzanu Beňovú a jej Macka, ktorí získali víkendový pobyt pre dve osoby od CK Rekreal, Ivanu Dvorskú, ktorú dal dokopy s Lukášom anjel (získali kráľovskú masáž v Kúpeľoch Sklené Teplice) a na manželov Barniakovcov, ktorí za svoju romantickú lásku získali večeru pre dvoch v reštaurácii Sopran Richarda Cígera. Prosíme výhercov (aj víťaznej sms), aby sa skontaktovali s redakciou kvôli dohodnutiu odovzdania výhier.
Love Story – prvé stretnutie
S priateľom bývame v rovnakej dedinke, takže sme sa poznali už ako deti. V kontakte sme ale veľmi neboli, lebo on bol o päť rokov starší, a tak mal svojich kamarátov a ja zase svoje kamarátky. Keď som bola staršia, začala som chodiť cez letné prázdniny na diskotéky, kde ma prvýkrát vyzval k tancu na slaďák. Práve hrali vtedy moju veľmi obľúbenú pesničku od Bon Joviho – Always. Kto by to povedal? Ja som bola ako v siedmom nebi. Mala som pätnásť rokov, chlapcov som mala aj predtým, ale to boli len krátke lásky mladých. Toto bolo pre mňa niečo úplne iné. Macko sa mi páčil, a aj niektorí jeho kamaráti, no taká mladá som od nich nič nečakala, myslela som si, že oni sa zaujímajú o staršie babenky a nie o mladé žaby. Najskôr som sa trošku hanbila držať ho, ba aj pozrieť sa naňho, ale potom to šlo samo a bolo to prekrásne. Pobozkali sme sa, s úsmevom pozreli na seba a potom sme sa až do konca pesničky bozkávali a objímali. Ach, čo všetko mi vtedy vírilo hlavou, no hlavne som chcela, aby sa pesnička nikdy nedohrala, a aby sa to všetko nikdy neskončilo. Ostali sme tancovať ešte pár slaďákov a bolo to prekrásne. Robili sme presne to, čo sme chceli. Už sme chceli odísť z tanečného parketu, keď zrazu pustili Hriešny tanec, ďalšiu moju obľúbenú pesničku. Tak sme ešte ostali tancovať a vychutnali si ju. Macko ma zavolal na lavičku, kde sme boli aspoň tri hodiny a rozprávali sme sa, hovorili sme o všeličom. Toľko vecí sme sa o sebe dozvedeli. Dohodli sme si ďalšiu schôdzku, nevedela som sa dočkať. Zrazu nás vyrušila moja sestra, že je dosť hodín a my musíme domov. Macko ma išiel odprevadiť až k domu a dal mi umelé srdiečko plné cukríkov. Smiala som sa, že kedy to kupoval, že ako vedel, že si niekoho nájde. Bolo to veľmi milé, nechcela som, aby odišiel, chcela som ho mať stále pri sebe, dotýkať sa ho, cítila som, že ho už mám veľmi rada. Spýtal sa ma, kde je moja izba, že sa bude na mňa pozerať. Odišla som, on ostal stáť na ceste. Zapálila som svetlo a prišla k oknu. Stále tam stál. Zakýval mi a odišiel. Ja som odkývala a pozerala sa ako odchádza. Sem – tam sa aj on otočil, či som ešte nacapená na okne. Neskôr nastali problémy. Rodičia sa to hneď dozvedeli a nastali hádky: „on je o päť rokov starší, on už je mládenec, ale nie pre teba, ty si ešte dieťa, nech si hľadá rovnocennú“. Aj ja som nad tým rozmýšľala, veď predsa som bola väčšinou doma, a aj som sa sama seba pýtala, či to má vlastne význam, aby som sa stále hádala s rodinou, aby mi stále zakazovali to, čo som ja tak veľmi chcela. Samozrejme, bola som očarená láskou a tak som si urobila po svojom. Myslím, že som vtedy urobila veľmi dobre. Postupom času sa všetko ujasnilo. Naši rodičia, ale aj okolie zistilo, že sa máme naozaj radi, ohováračky ustúpili, máme vytvorený pekný vzťah. Po skončení gymnázia som bola na operácii očí. Operovali mi ich v Bratislave. Mala som ich veľmi slabé, nosila som silné dioptrie. Bola to dosť drahá záležitosť. Bez pomoci mojich rodičov a hlavne Macka, by som si to nikdy nemohla dovoliť. Teraz je to super, okuliare nenosím a vidím veľmi dobre. Som im za to veľmi vďačná. Chcela by som im to všetko raz vrátiť. Dúfam, že sa mi to podarí. Momentálne si robím absolventskú prax, Macko pracuje na zmeny. Všetok voľný čas sa snažíme tráviť spolu. Žijeme normálnym životom, často chodíme plávať, niekedy sa zastavíme aj na pizzu, minulý rok sme boli v Bulharsku, boli sme spolu na mojej stužkovej. Tento rok sa však uskromňujeme. Prerábame domček po Mackových prastarých rodičoch, aby sme už mohli žiť sami, v súkromí. Kvôli tomu aj píšem tento list. Nikdy sa nám nepodarilo nič vyhrať, a keby sa nám to teraz podarilo, mali by sme z toho veľkú radosť. Teraz iba pracujeme, aby sme to mali rýchlo za sebou, takže nejaká zmena by určite prospela, aspoň by sme na ten zmätok trošku zabudli a oddýchli by sme si, veď aj tak si v tejto situácii nemôžeme dovoliť nič viac. Možno by to už bol aj nejaký predmanželský darček, lebo už niečo chystáme, ale zatiaľ o tom ešte nikto nevie. O tomto liste som ale Mackovi nič nepovedala, chcela by som ho trošku prekvapiť, ak by sa mi to podarilo. Mám ho naozaj veľmi rada.
Zuzana Beňová
Dal nás dokopy anjel ...
S mojou Láskou sme už spolu vyše pol roka, ale na naše zoznámenie si pamätáme, akoby to bolo len včera, kedy sa nám skrížili cesty. Od tej chvíle, čo sme sa spoznali, vedeli sme, že naše stretnutie nemohla byť len obyčajná náhoda. Bol to osud.
Ten deň bola krásna letná sobota. Ako obyčajne, aj túto sobotu som sa chystala zabaviť sa s mojou partiou do „Áčka“ (pozn. miestny podnik). To bol klasický scenár na piatkové a sobotňajšie večere.
Večer strávený v Áčku nemal chybu – výborná spoločnosť, výborná hudba, super zábava. Ani vo sne by mi nenapadlo, že ten večer môže byť ešte lepší.... Zoznámila som sa s jedným chalanom, s ktorým som pretancovala skoro celý večer. Svojho tanečníka som nechala na parkete s tým, že o minútku sa vrátim, len si idem po svoje veci. Cestou z parketu som stretla bývalého spolužiaka, ktorému som tiež sľúbila, že o chvíľu som späť. Na parket som sa však vrátila až oveľa, oveľa neskôr, ako som plánovala...
Keď som prišla k nášmu stolu, všimla som si, že pri ňom sedia dvaja mladí sympatickí muži. Už ani neviem presne, ako sa to stalo, len si pamätám, že sme sa dali do reči. V živote nezabudnem na úsmev jedného z nich! Keď som si k nim prisadla, tak nádherne sa na mňa usmial, že krajší úsmev som v živote nevidela. Celý večer potom žiaril ako slniečko. Naša debata bola klasická – jemne sme flirtovali a usmievali sa jeden na druhého... Potom jeden z nich odišiel a zostali sme sami. Dozvedela som sa, že sa volá Lukáš a že býva kúsok odo mňa. To bolo dosť paradoxné, že bývame tak blízko seba a nikdy predtým som ho nevidela! Vtedy sa mi priznal, že si ma všimol už dávno a na moje počudovanie, vedel skoro lepšie ako ja, kedy som bola v Áčku! Veľmi ma prekvapilo a zároveň potešilo, keď mi povedal, že som tu bola aj včera – presne vedel, kde som sedela, čo som mala oblečené..., aj to, že som dosť skoro odišla, čo mu bolo ľúto, pretože sa chystal prísť za mnou požiadať ma o tanec. Aké romantické! – pomyslela som si. A to bol len začiatok.
Keď začali púšťať „slaďáky“, šli sme si zatancovať. Vtedy sa mi rozsvietilo! Ja predsa nemôžem ísť na parket, veď som tam nechala toho chalana a čo si ten teraz o mne pomyslí? Bola som veru v poriadnej kaši a snažila som sa to vyriešiť šalamúnsky. Tancovala som aj s Lukym a pár tancov aj s tým, ktorého som nechala na parkete. Nič lepšie ma v tej chvíli nenapadlo!
Keďže Luky je gentleman, šiel ma odprevadiť až ku vchodu nášho domu. Ale kým sme sa tam dostali, mesto sme prešli krížom krážom aspoň dvakrát. Rozprávali sme sa o všetkom možnom aj nemožnom, ale vždy bolo o čom kecať. Tá trápna chvíľa ticha sa neobjavila (a veru neobjavila sa ani po pol roku nášho vzťahu). Potom ma odprevadil, vypýtal si telefónne číslo a keďže o chvíľu malo už svitať, pobrali sme sa do svojich postelí dospať úžasný večer. Už vtedy som vedela, že som stretla úžasného človeka... - inteligentného a navyše veľmi zlatého. Zvláštne bolo aj to, že keď sme sa spolu rozprávali, mala som pocit, že ho poznám už veľmi dlho, popritom sme sa zoznámili len v ten večer.
Keď som sa ráno zobudila (už bol možno aj obed), na mobile mi svietila nová SMS. Potešila som sa, že mi píše Luky, ale to nebol on! Napísal mi ten, ktorého som nechala tak dlho čakať na parkete.
V stredu ma kamarát zavolal do Áčka. Keď sme tam tak spolu sedeli a popíjali, zrazu mi zazvonil mobil. Zodvihla som a na moje obrovské prekvapenie – bol to ON! V tej chvíli som pocítila motýle v brušku a bola som veľmi rada, že sa mi ozval. Dohodli sme sa, že sa stretneme ešte dnes. Keďže išiel od starkého a mal cestu okolo, zastavil sa po mňa. Od toho dňa sme sa stretávali každý deň a trávili sme spolu každú voľnú chvíľu. Prežili sme spolu úžasné leto, ešte krajšiu jeseň a momentálne si užívame našu prvú zimu a tešíme sa na jar. Keby že mi niekto vtedy povie, že stretnem svoju Lásku v nejakom podniku, asi by som mu neverila, pretože ja som dosť skeptická ku vzťahom, ktoré vzišli z nejakej diskotéky či zábavy. O to si náš vzťah vážim viac. Vďaka jednej zábave som stretla človeka, ktorý už pol roka hýbe mojím svetom a má na svedomí, že som ten najšťastnejší človek v šírej galaxii. Myslím si, že je to človek so srdcom na správnom mieste... a navyše mi nosí ružičky, ale nie len na sviatky a výročia, ale len preto, že je obyčajná streda... A každý mesiac oslavujeme naše výročie hneď dvakrát – výročie nášho zoznámenia a o pár dní výročie, kedy oficiálne datujeme náš vzťah. Prajem každej, aby mala také šťastie a stretla niekoho ako je môj Luky.
Obaja sme toho názoru, že naše stretnutie nebola náhoda, ale osud. Pretože by to musela byť obrovská zhoda náhod, že sme sa obaja ocitli v jednom okamihu v tom istom podniku - Luky mi povedal, že sa mu nedávno pokazil PC, tak sa vybral von a už bol na odchode, keď ho stiahol kamarát ešte na jeden pohárik. Odvtedy vždy so smiechom hovoríme, že ten kamarát bol anjel, ktorý nás dal dokopy! Ježiško to veru veľmi dobre zariadil...
A prečo som sa rozhodla napísať vám príbeh našej lásky? Odpoveď je jednoduchá... Som taká šťastná, že som stretla môjho Lukáška, že sa veľmi rada podelím o najšťastnejší okamih v mojom živote. Myslím si, že toto je výborná príležitosť, ako mu dať najavo, že ho nekonečne milujem a povedať mu, že je ten najwow chalan na svete – on už bude vedieť, čo tým myslím.
(I + L)
Pochopili sme, že milovať neznamená hľadieť jeden na druhého
Počiatky siahajú do krásneho detstva, plného hier, bezstarostnosti, voľnosti a minimálnej zodpovednosti... Usmievam sa a ponáram do svojich ďalekých spomienok. Mala som 10 rokov (prekvapujúce, ale práve tu je počiatok všetkého), navštevovala som piatu triedu v základnej škole v Žarnovici. Spolužiaci pochádzali z okolitých dedín, podobne ako ja...
Do oka som padla môjmu spolužiakovi Jojovi. Murphyho zákon, denne prítomný v našich životoch, nezaostával. Jojo pochádzal z dediny, umiestnenej nižšie od mojej. Spoločná trasa domov robievala svoje. Sprevádzal ma na ceste domov a veľakrát sme si ju predĺžili pešky cez lúky a lesy. V škole sme si písali lístočky a na školských večierkoch, súťažiach sme boli dobrí parťáci. V zimných časoch, keď útočila choroba, nosili sme jeden druhému poznámky a domáce úlohy, aby nám neuškodila veľká absencia v škole.
Navštevovala som karate, ktoré kvôli mne absolvoval i Jojo. Mnohokrát získal v bojoch údery. Bol prvým chlapcom a doteraz jediným, ktorý mi stavia máje. Pre rodičov, učiteľov, priateľov bolo zaujímavé sledovať našu „detskú lásku“. A naša „prvá“ pusa? Pamätám si, že bol krásny slnečný deň. Prečo to nevyužiť na príjemnú prechádzku zo školy domov? Bolo nám spolu príjemne, a nemohli sme sa od seba odtrhnúť. Zakotvili sme na Hámorskej kalvárii, sediac na kameňoch sme sa rozprávali a čas rýchlo ubiehal. Túžili sme si dať „prvú“ pusu, pravdaže na líce. V tej dobe už len to bolo pre nás, ako deti, veľmi hanblivé a odvážne. Do vykonania skutku nás hnali hodiny. Ja som mala pobozkať Joja o pol tretej a on mňa o trištvrte na tri. Vtedy som si uvedomila, že človek je jediný živočích, ktorý sa dokáže poriadne červenať. Cítila som sa ako pierko a z takéhoto jednoduchého prejavu lásky som bola v siedmom nebi. Keď si teraz na to s radosťou spomíname, neubránime sa smiechu. Život plynie veľmi rýchlo, tak ako sa vytráca pena z vane. Napriek tomu, že na detstvo sa pozerám ako na raj, nezaobišlo sa to bez prekážok, plaču, hnevu, nenávisti... My sme pravým príkladom, že láska plodí nenávisť a nenávisť lásku. Doteraz mi nie je jasný pravý dôvod skutku, ktorým som Jojovi veľmi ublížila. V šiestej triede som mu dala „kopačky“ prostredníctvom napísaného odkazu v učebnici Fyziky. Nenávidel ju. Bolo preukázané svinstvo môjho charakteru a veľká slabosť povedať mu to do očí. Doma na lavičke preplakal hodnú chvíľu. Vôbec som si neuvedomovala, že sa budeme stretávať deň čo deň v škole a aké to bude mať následky. Nastalo obdobie vojny. Urážanie, ohováranie, nenávisť... trvalo to dlho, až do konca deviateho ročníka. Všetci mali z toho veľkú zábavu i triedna učiteľka. Zasadací poriadok ôsmeho a deviateho ročníka ukazoval jasný zámer. Po tieto dva roky som sedela v školskej lavici pred Jojom. Vznikali časté hádky, škriepky a nervy do prasknutia. Na vlastnej koži som si vyskúšala, že hnev obnovuje plamienky lásky. Keď šlo na písomkách do tuhého, vedeli sme si navzájom pomôcť. Náhodou, keď neprišiel do školy, bola to strašná nuda. Začínal mi chýbať a tento pocit sa zvyšoval pri predstave ukončenia povinnej školskej dochádzky. Pri výbere štvorročného štúdia na stredné školy sa naše cesty znova stretli. Stredné priemyselné školy, ktoré sme navštevovali, sú postavené vedľa seba, oddelené botanickou záhradou a šikovnými chodníčkami v Banskej Štiavnici. Nástupom do škôl začal každý z nás viesť nový život, v novom prostredí, s novými priateľmi... Iný spôsob života ponúkal možnosti a predstavy myslieť na iné pohlavie. Postupne sa prejavovali pubertálne stavy a všetko, čo k tomu patrí. Nevyhli sme sa stretnutí a vzájomnej spoločnosti po ceste do a zo školy, na zastávkach, v podnikoch, obchodoch a v štiavnických uličkách. Začalo to odznova, ale v novom šate. Jojo vynakladal mnoho úsilia získať si moju pozornosť a záujem prostredníctvom rôznych pozvaní na zábavu, do cukrárne a pod. Rande som neodmietla, ale jeho návrhy na vzájomný vzťah som mu zamietla 3-krát. Teraz si uvedomujem, že mal teda dobrú výdrž. Chcel to vzdať, ale spravil ešte jednu fintu, ktorá zahrala na tú správnu strunu. Strunu života ukrytej v srdci. Mal to byť posledný pokus. Začal sa zaujímať o iné dievča. Žiarlila som. Otvorili sa mi oči a rozsvietila žiarovka. Urobila jasno v mojom chcení. Rozhodujúce rande, dohodnuté na 14. február 2001, v jednej kaviarničke v Banskej Štiavnici dopadlo pozitívne. Valentín odštartoval naše kráčanie na jednej ceste ruka v ruke. Ja som mala 15 a Jojo o rok viac. Pre mnohých to bol šok, iní to očakávali. Jedni nám to zo srdca priali a druhí sa čudovali. Správa sa šírila veľmi rýchlo a boli sme na prvých priečkach info v hovorovej reči. Doteraz som mu vďačná, že počúval hlas svojho srdca. Neviem, čo som čakala. Princa na bielom koni? Veď som ho mala pred očami.
Nemyslite si, že náš vzťah bola „pohoda, klídek a tabáček“. Ružové okuliare človek nemá večne na očiach. Začína po čase vidieť a vnímať svojho partnera reálne. Nielen dobré, ale i zlé vlastnosti. Zažili sme mnoho rozchodov, pauzí, ktoré trvali najviac 3-4 dni. Spoločné hádky, nervy, ostré výmeny názorov, po ktorých by sme sa už najradšej nikdy nevideli. Dokonca sme si i spoločne poplakali. Aby mohol vzťah fungovať, museli sme sa naučiť vzájomnej tolerancii, rešpektovania, dôvery, úprimnosti, dôležitej komunikácii a najdôležitejšie, zmieriť sa s tým, že sme takí, akí sme a znížiť snahu premeny jeden druhého na niečo cudzie. Podobá sa to na budovanie domu z tehál. Pochopili sme, že milovať neznamená hľadieť jeden na druhého, ale spoločne ísť tým istým smerom. Náš vzťah sa vyvíjal rôznorodo, nadobúdal dôležitejšie rozmery, ktoré sa nezaobišli bez plánovania našej budúcnosti do terajšej podoby. Blízki potvrdia, že čierne na bielom sa odohralo a pretrváva. Dnes máme viac ako 20 rokov. Sme dospelí. Ja študujem na vysokej škole a Jojo rozbieha podnikanie. Tohtoročný Valentín je pre nás mimoriadne čarovný. Oslávime 5. výročie našej lásky.
Ľubomíra Bartková
Autor: pripravila Alena Bartóková
