Nech štatistiky úradov práce hovoria čo chcú, realita je iná. Stále je príliš veľa tých, ktorí sú odkázaní na štátne peňažné dávky. Aj Ivan s Františkom sa musia poriadne oháňať s lopatou a fúrikom v rukách, aby dostali k sociálnej podpore aj 1700 korún naviac. „Pracujeme dvakrát do týždňa po päť hodín,“ vysvetľuje Ivan. „Na aktivačných prácach som už siedmy rok, lebo si neviem nájsť riadne zamestnanie. Pracoval som v zámočníckej dielni v elektrolýze, ale prišlo hromadné prepúšťanie. Bol som aj za právničkou, ale v takomto prípade nepomôže nikto. Zostal som bez roboty,“ sťažuje sa. Podobne je na tom aj František. V minulosti mal miesto v kysličnikárni v Závode SNP, ale keď ju zatvorili, ocitol sa bez prostriedkov. Istý čas opatroval rodičov, ale aj tí mu zomreli. „Keď si hľadám prácu a poviem, že nemám školy a okrem roboty s lopatou a metlou neviem nič, dajú mi štempel a pošlú ma preč,“ hovorí o svojich pokus znovu sa zamestnať. Hoci Ivan školy má, potencionálni zamestnávatelia o neho nemajú záujem kvôli veku. „Som vraj starý,“ hovorí. A tak obidvaja v zime odpratávajú v meste sneh a v lete kosia a hrabú seno. „Poriadne sa zahrejeme pri tejto robote,“ usmievajú sa muži a na otázku, či od pohárika tuhého, dodávajú: „Od roboty, veď inak nám nikto ani pohár vody nepodá.“ Možno aj majú pravdu. Okoloidúci ich ani nevnímajú. „Nehanbím sa za túto robotu. Hanbil by sa len hlúpy človek. Veď niečo musíme robiť,“ konštatuje Ivan. Každá koruna sa jeho rodine hodí. Z manželkinho dôchodku, Ivanovej podpory a príspevku na bývanie sa ťažko žije. Naviac aj preto, že musia ešte živiť syna, stredoškoláka. „Keby som začal piť a fajčil by som ako predtým, tak vyjdem na psí tridsiatok. Na pivo nemôžem ísť, nemám na to. Raz do mesiaca si kúpim tabak a doma si ušúľam štyri – päť cigariet za deň. Aj tak nám zostane len na stravu. Keď vidím v televízii šou, v ktorej nakupujú oblečenie za niekoľko tisíc korún, zdá sa mi to až smiešne. Za päťtisíc by som obliekol aj troch ľudí, nie jednu babu,“ rozčuľuje sa Ivan. A takých ako je on, žije medzi nami stále dosť.
Autor: J. Schvarzbacherová