Aj stromy majú svoje pamätníky

Na potulkách novobanskými štálami natrafíme na pamätníky, ktoré sotva ešte niekde inde nájdeme. Stoja už dve desaťročia na miestach, kde kedysi rástli košaté ovocné stromy dávajúce bohatú úrodu niekoľkým generáciám. Stáli a rodili až dovtedy, pokiaľ si ktosi nezmyslel, že ich treba vytrhať aj s koreňmi, zaviezť ich do roklín, kde sa skončil ich smutný osud.
Nová Baňa a jej blízke okolie má bohatú tradíciu ovocinárstva. Dokazuje to aj zmienka nášho polyhistora Mateja Bela, ktorý sa o Novej Bani vo svojich Notíciách zmieňuje: „...v Novej Bani sa sotva našiel dom bez záhrady, takže celé mesto bolo akoby ponorené v tôni, porastené stromami, čo z istého hľadiska vzbudzovalo príjemný dojem... Obyvatelia pestujú znamenité jablká – bosniačky, ktoré majú vynikajúcu chuť...“ Štatistické úrady z roku 1895 uvádzajú, že v meste a v okolitých osadách bolo 47 515 ovocných stromov. Z toho 29 183 sliviek, 7 645 jabloní, 5 560 hrušiek, 3 036 čerešní, 1 413 orechov. Nasledovali moruše, višne, marhule, gaštany, ba aj jeden mandľovník. Ovocinárstvo pre Novobančanov bolo aj dôležitým ekonomickým a sociálnym stimulom. Ovocie sa vyvážalo do južných oblastí a zisk z predaja, prípadne výmena za zbožie, zachránila mnohé novobanské rodiny pred biedou. Mesto v tomto období malo svoju sušiareň ovocia a po domácky sa spracovávalo aj na víno, čo podporoval aj magistrát. Podľa neho ovocné víno malo znížiť veľkú spotrebu pálenky, ktorá bola podstatne drahšia. Ovocinárstvo prekvitalo aj počas I. ČSR a vývoz ovocia v úrodných rokoch predstavoval okolo 200 vagónov. V roku 1937 vznikla v Novej Bani Ovocinárska spoločnosť, ktorá mala celookresnú pôsobnosť. Jej cieľ, založiť matičný sad, ktorý mal produkovať vrúble kvalitnejších sort, sa však nepodaril. V roku 1949 vzniká v meste Stromková ovocná škôlka na rozlohe 6 hektárov, ktorú Povereníctvo vnútra dotovalo sumou 300 000 Kčs, čo bola odmena za vývoz z novobanského okresu v hodnote 50 miliónov Kčs. V rokoch 1949 – 1952 mesto vyvíjalo snahu o postavenie konzervárne, žiaľ, bezúspešne. V tomto období v novobanskom okrese bolo 240 500 ovocných stromov, z toho v meste 63 500 kusov, čo by bolo postačovalo na prevádzkovanie konzervárne. V roku 1957 sa v meste nachádza už len 17 472 ovocných stromov, pričom jabloní bolo 6 513 kusov (37 %). Neracionálna socialistická kolektivizácia aj v Novej Bani a jej okolí, znamenala úpadok ovocinárstva.
Najtragickejšie obdobie pre novobanské ovocinárstvo nastáva v osemdesiatych rokoch, keď Štátne majetky začínajú s „rekultiváciou“ ovocných sadov podľa odborne spracovanej projektovej dokumentácie (PPÚ v Bratislave). Táto riešila vznik trvalých trávnatých porastov (pásov) medzi stromami, žiaľ, ako sa ukázalo, nepostupovalo sa podľa nej, a nastalo bezzubé devastovanie a ničenie starých odrôd. Nelogickosť vytvárania trávnatých plôch v ovocných sadoch spočívala najmä v tom, že v okolí sa nachádzali stovky hektárov ľadom ležiacich plôch, ktoré sa nekosili a ani nevypásali dobytkom. Občania, ktorým kedysi sady patrili a ochrancovia prírody (členovia ZO SZOPK, spravodajcovia štátnej ochrany prírody) 20. 6. 1985 vyvolali správne konanie vo veci rekultivácie ovocných sadov v oblasti novobanských štálov, ktoré konečne dalo bodku za nezmyselným neodborným a neobjektívnym devastovaním dedovizní. Najväčšiu zásluhu na radikálnom riešení mal Ján Bratko, predseda SZOPK, členovia výboru, predseda Občianskeho výboru Nová Baňa Štefan Wolf, spravodajca štátnej ochrany prírody Ľudovít Šály a ďalší. A čo neobvyklé pamätníky? Sú dielom kameňorytca Štefana Wolfa, ktorý zachránil veľa starých vzácnych ovocných stromov. Raz rýchlym vyvesením tabuliek, kde v texte stálo, že sú navrhnuté na ochranu, inokedy aj cez štálanskú pálenku, ktorá obmäkčila srdcia nasadených devastátorov plniacich nekontrolované príkazy nadriadených. Z textu na pamätníku v tvare výkričníka, sa však dozvedáme, že pri „rekultivácii“ ovocných sadov padlo za obeť asi 5 000 stromov. Treba ešte pripomenúť, že okrem ochrancov prírody nikoho nenapadlo práve na štáloch vytvoriť skanzen ovocinárstva a včelárstva, ktoré malo tiež stáročné tradície. Dnes mohol byť pýchou mesta a novobanského regiónu. Na jeho realizáciu stačilo tak málo: vypočuť si hlas ochranárov a finančne podporiť ich myšlienku.