Na potulkách novobanskými štálami natrafíme na pamätníky, ktoré sotva ešte niekde inde nájdeme. Stoja už dve desaťročia na miestach, kde kedysi rástli košaté ovocné stromy dávajúce bohatú úrodu niekoľkým generáciám. Stáli a rodili až dovtedy, pokiaľ si ktosi nezmyslel, že ich treba vytrhať aj s koreňmi, zaviezť ich do roklín, kde sa skončil ich smutný osud.
Nová Baňa a jej blízke okolie má bohatú tradíciu ovocinárstva. Dokazuje to aj zmienka nášho polyhistora Mateja Bela, ktorý sa o Novej Bani vo svojich Notíciách zmieňuje: „...v Novej Bani sa sotva našiel dom bez záhrady, takže celé mesto bolo akoby ponorené v tôni, porastené stromami, čo z istého hľadiska vzbudzovalo príjemný dojem... Obyvatelia pestujú znamenité jablká – bosniačky, ktoré majú vynikajúcu chuť...“ Štatistické úrady z roku 1895 uvádzajú, že v meste a v okolitých osadách bolo 47 515 ovocných stromov. Z toho 29 183 sliviek, 7 645 jabloní, 5 560 hrušiek, 3 036 čerešní, 1 413 orechov. Nasledovali moruše, višne, marhule, gaštany, ba aj jeden mandľovník. Ovocinárstvo pre Novobančanov bolo aj dôležitým ekonomickým a sociálnym stimulom. Ovocie sa vyvážalo do južných oblastí a zisk z predaja, prípadne výmena za zbožie, zachránila mnohé novobanské rodiny pred biedou. Mesto v tomto období malo svoju sušiareň ovocia a po domácky sa spracovávalo aj na víno, čo podporoval aj magistrát. Podľa neho ovocné víno malo znížiť veľkú spotrebu pálenky, ktorá bola podstatne drahšia. Ovocinárstvo prekvitalo aj počas I. ČSR a vývoz ovocia v úrodných rokoch predstavoval okolo 200 vagónov. V roku 1937 vznikla v Novej Bani Ovocinárska spoločnosť, ktorá mala celookresnú pôsobnosť. Jej cieľ, založiť matičný sad, ktorý mal produkovať vrúble kvalitnejších sort, sa však nepodaril. V roku 1949 vzniká v meste Stromková ovocná škôlka na rozlohe 6 hektárov, ktorú Povereníctvo vnútra dotovalo sumou 300 000 Kčs, čo bola odmena za vývoz z novobanského okresu v hodnote 50 miliónov Kčs. V rokoch 1949 – 1952 mesto vyvíjalo snahu o postavenie konzervárne, žiaľ, bezúspešne. V tomto období v novobanskom okrese bolo 240 500 ovocných stromov, z toho v meste 63 500 kusov, čo by bolo postačovalo na prevádzkovanie konzervárne. V roku 1957 sa v meste nachádza už len 17 472 ovocných stromov, pričom jabloní bolo 6 513 kusov (37 %). Neracionálna socialistická kolektivizácia aj v Novej Bani a jej okolí, znamenala úpadok ovocinárstva.
Najtragickejšie obdobie pre novobanské ovocinárstvo nastáva v osemdesiatych rokoch, keď Štátne majetky začínajú s „rekultiváciou“ ovocných sadov podľa odborne spracovanej projektovej dokumentácie (PPÚ v Bratislave). Táto riešila vznik trvalých trávnatých porastov (pásov) medzi stromami, žiaľ, ako sa ukázalo, nepostupovalo sa podľa nej, a nastalo bezzubé devastovanie a ničenie starých odrôd. Nelogickosť vytvárania trávnatých plôch v ovocných sadoch spočívala najmä v tom, že v okolí sa nachádzali stovky hektárov ľadom ležiacich plôch, ktoré sa nekosili a ani nevypásali dobytkom. Občania, ktorým kedysi sady patrili a ochrancovia prírody (členovia ZO SZOPK, spravodajcovia štátnej ochrany prírody) 20. 6. 1985 vyvolali správne konanie vo veci rekultivácie ovocných sadov v oblasti novobanských štálov, ktoré konečne dalo bodku za nezmyselným neodborným a neobjektívnym devastovaním dedovizní. Najväčšiu zásluhu na radikálnom riešení mal Ján Bratko, predseda SZOPK, členovia výboru, predseda Občianskeho výboru Nová Baňa Štefan Wolf, spravodajca štátnej ochrany prírody Ľudovít Šály a ďalší. A čo neobvyklé pamätníky? Sú dielom kameňorytca Štefana Wolfa, ktorý zachránil veľa starých vzácnych ovocných stromov. Raz rýchlym vyvesením tabuliek, kde v texte stálo, že sú navrhnuté na ochranu, inokedy aj cez štálanskú pálenku, ktorá obmäkčila srdcia nasadených devastátorov plniacich nekontrolované príkazy nadriadených. Z textu na pamätníku v tvare výkričníka, sa však dozvedáme, že pri „rekultivácii“ ovocných sadov padlo za obeť asi 5 000 stromov. Treba ešte pripomenúť, že okrem ochrancov prírody nikoho nenapadlo práve na štáloch vytvoriť skanzen ovocinárstva a včelárstva, ktoré malo tiež stáročné tradície. Dnes mohol byť pýchou mesta a novobanského regiónu. Na jeho realizáciu stačilo tak málo: vypočuť si hlas ochranárov a finančne podporiť ich myšlienku.