Kým v poddanských obciach s bezmajetným obyvateľstvom, zaoberajúcim sa najmä poľnohospodárstvom, patrila všetka pôda zemepánovi, ktorý ju prideľoval poddaným za naturálne a peňažné dane, v zemepanských mestečkách s výsadami určitých slobôd mohli vznikať remeslá a ľudia sa mohli venovať obchodu. Pôda, samozrejme, patrila ďalej zemepánovi.
Poľnohospodárstvo a remeselnícka výroba patrili k najdôležitejším článkom ekonomiky mestečka. Súčasne tieto dva články zakladali aj vznikajúcu sociálnu štruktúru. Táto sa v mestách, kde boli podmienky pre banskú činnosť, obohacovala o tento odbor.
Remeselníci začali tvoriť významnú časť obyvateľov mestečiek, ale aj miest, ktorí dodávali prevažnú časť výrobkov pre domáci i zahraničný trh. Pred zavedením továrenskej výroby sa vyrábali rôzne produkty vo veľmi širokom sortimente a na našom území existovalo asi 170 rozličných remesiel. Mnohé sa vyznačovali podobnou činnosťou, a tak začali vznikať špeciálne remeselnícke organizácie – cechy. Tie združovali majstrov rovnakého remesla v danom meste. Takýto vývoj neobišiel ani Svätý Kríž nad Hronom.
Geografická poloha Sv. Kríža bola pre hospodársky rozvoj mestečka výhodná. Založené bolo na križovatke ciest medzi významnými banskými mestami Kremnicou a Banskou Štiavnicou, ktoré mali výsady kráľovských miest a cestou, ktorá viedla pozdĺž rieky Hron. Predpokladá sa, že neďaleko Sv. Kríža viedla aj cesta z Budína cez Zvolen a Turiec do Poľska, tzv. Veľká cesta (Via Magna), čím boli vytvorené veľmi dobré podmienky pre mýtnikov. Nakoniec, rôzne spory o mýto sú dnes bohatými archívnymi materiálmi pre získavanie informácií aj o remeselníkoch. Môžeme predpokladať, že to bola jedna z prvých profesií tým viac, že Hron slúžil na prepravu tovarov pltníkmi.
Na remeselnícku činnosť vydával povolenie zemepán ostrihomský arcibiskup. Napríklad pre roky 1453 – 1459 kremnický ťažiar Stanko dostal povolenie ťažiť kameň vo Sv. Kríži, keď už predtým získal právo ťažiť drevo a plaviť sa po Hrone.
Veľmi dôležitou činnosťou bol obchod – predávanie tovaru remeselníkov, ale aj priekupníctvo. Práve Križania mali povesť šikovných obchodníkov a dokonca existovala aj listina z roku 1547 od panovníka Ferdinanda I., ktorá zakazovala vyberať od Križanov mýto. Zaujímavé je aj rozhodnutie zemepána z roku 1626, ktorý počas veľkonočného pôstu vyhlásil slobodu rybolovu. Jednoduchí ľudia si asi najviac prilepšili. Z najviac využívaných remeselníkov treba spomenúť krajčírov, obuvníkov, kováčov, debnárov, mäsiarov, pivovarníkov, mlynárov, súkenníkov. S ohľadom na veľkú konkurenciu pracovali mnohí remeselníci aj ako roľníci.
Spomínané cechy začali vznikať v 17. storočí a tak je vo Svätom Kríži v roku 1678 doložený cech krajčírov, v roku 1690 cech obuvníkov, 1728 cech čižmárov, 1773 cech kováčov. V roku 1608 sú zaznamenané tri výčapy vína, pálenky a piva. V roku 1726 mali Križania právo viechy, to znamená, že od Michala do Vianoc mohli predávať vlastné víno.
V roku 1718 boli v mestečku štyria obuvníci, dvaja rybári, hrnčiar, mäsiar, kožušník, kováč, mlynár, tesár, v roku 1726 vzniká panská jatka (mäsiarstvo pre lepšie situovaných občanov). Práve v 18. storočí sa však neustále zvyšovali dane, ktoré obyvateľstvo stále viac zbedačovali. Mestská rada požiadala panovníka o obnovenie dobytčích trhov, čo sa aj v roku 1763 stalo. Tieto trhy zlepšili ekonomickú situáciu, výnosné boli aj jarmoky na tržnici, ktorá bola umiestnená v strede námestia.
K zlepšovaniu sociálnych podmienok určite prispelo aj rozhodnutie o vzniku banskobystrického biskupstva v roku 1776, ktoré sa rozhodlo ponechať si arcibiskupský kaštieľ ako stále sídlo biskupa. Najskôr sa v kaštieli v rokoch 1782 – 1794 urobila rozsiahla rekonštrukcia, pri ktorej našlo prácu mnoho obyvateľov Sv. Kríža a okolia. V kaštieli pracovalo a bývalo v tom čase sedem rodín v profesiách úradník, kľučiar, záhradník, hájnik, panský zlatník s rodinami a dve rodiny drábov. Neskôr pracoval v hospodárskej správe fiškál (právnik), obilník, pokladník, pisár – účtovník, dvaja správcovia a revízor účtov.
Neustále vojny, ktoré rakúsko – uhorská monarchia viedla, vyčerpali krajinu a keď sa panovníčke Márii Terézii nepodarilo v roku 1764 presadiť zvýšenie štátnej dane a zdanenie šľachty, rozpustila snem a začala s rozsiahlymi hospodárskymi reformami. V roku 1767 vydala tzv. Urbár, ktorý zavádzal jednotný vzťah k poddaným u všetkých zemepánov. Nie všetci toto rozhodnutie rešpektovali, a tak toto opatrenie bolo vo Sv. Kríži realizované až v roku 1774. Očakávalo sa vyrovnanie daňových pomerov a zlepšenie sociálneho postavenia občanov. Na druhej strane sa zvýšili zemepanské dane, takže v mnohých prípadoch došlo k zhoršeniu sociálnych a ekonomických podmienok.
V roku 1785 zrušil panovník Jozef II. nevoľníctvo v Uhorsku a touto právnou reformou urobil všetkých svojich poddaných rovnoprávnych pred zákonom. Ani táto reforma však významne neovplyvnila život obyvateľov Svätého Kríža nad Hronom.
