Mestské kultúrne centrum sa mení cez poludnie na veľkú prezliekáreň. Chlapi z ľudovej hudby Sekera ladia nástroje, dievčatá z folklórneho súboru Hron precvičujú kroky, pribúda maska za maskou. Najviac smiechu zožne Slameňák, ktorý je v Žiari obdobou známeho ľudového Turoňa. Snaží sa folkloristky vybozkávať cez hrubú vrecovinu. Všetci sa mu smejú, že si ju nasadil kvôli vtáčej chrípke. Dramaturg podujatia Ján Kulich tvrdí, že ide o najspontánnejšie a najveselšie podujatie v roku: „Zvyky sú postavené na starej tradícii, ale inak dominuje práve spontánnosť. Ľudia čakajú hlavne na to, že sa pobavia. Na to presný harmonogram netreba.“
Sprievod maškár a hudobníkov vyráža do ulíc a neunikne mu nik. Ťahajú ľudí do tanca, Slameňák vypláca ženy veľkou drevenou varechou, maškary vojdú aj do obchodov a plašia zákazníkov. V tento deň to nikomu nevadí. Sprievod neobíde ani mestskú radnicu, kde ich už dobrú chvíľu vyzerajú radní páni z okna. Či chcú, alebo nie, tiež musia do kola.
Zábava pokračuje pod taktovkou herca Michala Dočolomanského až do polnoci, kedy musí ustať. Namiesto veselej hudby zaznejú balady, kvília plačky, pohrebný sprievod sa uberá miestnosťou. Ľudia idú pochovať nielen basu, ale aj radosť a veselosť, aby na seba vzali bremeno pôstu.
Ešte pred polnocou sa každý fašiangujúci snaží vtlačiť do žalúdka aspoň časť dobrôt, ktoré by si nasledujúcich štyridsať pôstnych dní nemal dopriať. V Žiari sú to hlavne šišky, fánky, ale aj vynikajúce jaternice – nazývané domácimi hurkami. Aj vďaka nim volajú neprajníci Žiarčanov dodnes hurkármi. V minulosti boli hurkárky zo Sv. Kríža, ako sa Žiar pôvodne nazýval, preslávené touto lahôdkou na všetkých jarmokoch. Vôni krížskych huriek vraj nedokázal odolať nik a ich recept hurkárky dôsledne tajili.
