Pätnásť rokov sa chystal vyrobiť si husle

ú tu koncom 19. storočia založil rímskokatolícky kňaz Jozef Záhora. V rezbárskych tradíciách sa pokračovalo aj v Štátnej československej priemyselnej škole v Banskej Štiavnici, kde v roku 1922 vznikla učebná dielňa, ktorá počas svojej tridsaťročnej činnosti pripravila desiatky zručných odborníkov. Medzi nich patril aj Jozef Bazalík, rodák zo Štiavnických Baní. Jeho otec bol baník, no venoval sa aj rezbárčine. Podobne, ako aj krstný otec a bratranec, ktorý ho naučil hre na husliach a neskôr mali aj svoju kapelu. Keďže už v základnej škole prejavil svoje rezbárske schopnosti, na jej odporúčanie sa dostal na „rezbárčinu“ do Štiavnice. Triednym profesorom mu bol Anton Drexler. „Strednú školu som ukončil o rok skôr ako som mal, lebo triedny profesor mi sľúbil, že po absolvovaní druhého ročníka pôjdem študovať výtvarné umenie do Prahy. Vznik protektorátu mi však znemožnil odchod, našťastie škola mi umožnila dokončiť štúdium maturitou. Mojím prvým pôsobiskom bol závod štátnych lesov, ktorý produkoval aj do zahraničia. Pre nich som urobil viacero návrhov, ako napríklad emblém ich závodu, ktorý putoval najmä do zahraničia. Odtiaľto som v roku 1943 nastúpil na vojenskú základnú službu k letcom do Piešťan“. Ďalšie životné príbehy by možno stáli za samostatné spracovanie. Z Piešťan sa Jozef dostáva do Martina k vojenskej hudbe, no dlho sa tu nezdrží. Po vypuknutí Povstania sa zúčastňuje bojov proti Nemcom v Priekope, okolo Tisovca, Krupiny a zúčastňuje sa obrany Troch dubov, Kremničky a Starých Hôr, kde po neúspešnom boji a veľkých stratách sa snaží dostať k partizánom. Na Donovaly sa však už nedostal a neďaleko Motyčiek sa dostáva do zajatia Nemcov a až do konca vojny je umiestnený v jednom z koncentračných táborov na území okupovaného Poľska. Po oslobodení tábora ho čaká strastiplná cesta naprieč Čechmi a polovicou Slovenska, ktorá končí príchodom do rodnej obce 2. júna 1945. Po vojne pár mesiacov robí rezbársku prácu, stolársku prácu a po dlhšom hľadaní zamestnania sa dostáva do štátnych služieb, kde zotrval až do dôchodku ako kriminalista – fotograf. „Keď som prišiel do dôchodku, začal som sa pomaly vracať k rezbárstvu. Pôvodne som si chcel vytvoriť dielňu, žiaľ, nenašiel som podmienky a porozumenie. Husle ma lákali hádam aj pätnásť rokov. Konečne som sa do nich pustil niekedy v roku 2003 a 27. novembra 2005 som ich začal prvýkrát ladiť. Husle sú zhotovené zo smrekového, bukového, čerešňového, mahagónového a ebenového dreva. Ebenové drevo som použil na podbradník, struník a kľúče. Všetko som robil ručne a bez použitia nejakej špeciálnej mechaniky. Rodine som ich ukázal hneď, ako som ich zhotovil, cez vianočné sviatky som si na nich trošku zahral...“ Jozef Bazalík svoju rezbársku činnosť venuje od začiatku figurálnej tvorbe. Ako záverečnú prácu v banskoštiavnickej rezbárskej škole, vyhotovil počas troch mesiacov pod vedením prof. Drexlera z dubového dreva postavy Slováka a Slovenky v životnej veľkosti. Zaujímavá je aj jeho postava baníka, anatomicky perfektne prepracovaná, dýchajúca prirodzenou dynamikou. Zaujímavé sú aj jeho reliéfy, prezentujúce baníctvo a historické klenoty Štiavnice, ktorá je mu stále blízka. Vzhľadom na skromné podmienky, v ktorých pracuje, svoju rezbársku tvorbu zameral na vytváranie rôznych úžitkových predmetov, ktoré majú dekoratívne zameranie a rôznorodé použitie. Jeho ornamenty pripomínajú tak trochu ruskú rezbársku školu. Rezbárske práce Jozefa Bazalika, ktorý tvorí v skromných podmienkach kuchyne jedného zo žiarskych panelákov, by si rozhodne zaslúžili, aby ich konečne uvidela aj širšia verejnosť milovníkov ľudového rezbárskeho umenia.