Predovšetkým na pevnosť bol prebudovaný farský kostol. Ďalšie opatrenia smerovali do vybudovania mestských vstupných brán, ktoré nadväzovali na mestské hradby. Tento systém spočíval vo vybudovaní dvoch obranných okruhov – vonkajšieho a vnútorného, v ktorých sa dal prípadný nepriateľ zachytiť. V rámci vonkajšieho systému bola na ceste od Štiavnických Baní (Piargu) vybudovaná Piargska brána už v roku 1544, smerom od Svätého Antona to zas bola Svätoantonská (volali ju aj Krupinská či Budínska) brána, ktorá vznikla v roku 1574 prebudovaním gotického špitálskeho kostola sv. Alžbety. Od Banskej Belej chránila mesto Belianska brána, ktorú postavili v rokoch 1588 – 1589. Bránu zdobili mestské a uhorské erby. Poslednou bránou, ktorá chránila vonkajší okruh na ceste z Trojičného námestia na Červenú studňu, bola Roxerova brána.
Vnútornú časť mesta chránili brány pri Kammerhofe, Dolnej Ružovej, ktorá bola uzavretá Čilíkovou bránou, na Akademickej ulici bola umiestnená Farkašova brána. Ani sa veriť nechce, že mesto bolo tak dokonale hermeticky uzatvorené. Ale skutočnosťou je, že Turci sa do Banskej Štiavnice nikdy nedostali.
Brány postupne strácali svoj význam a stávali sa prekážkou aj pre dopravu a rozvoj mesta, a tak sa aj postupne z mesta vytratili. Svätoantonská brána bola zbúraná v roku 1874 z dôvodov rozšírenia cesty, Beliansku zlikvidovali v roku 1945 ustupujúci nemeckí vojaci a podobný osud stihol aj dolnú časť Piargskej brány, ktorá taktiež v roku 1945 zavadzala nemeckej armáde. Zachovala sa len horná časť a treba povedať, že je architektonicky veľmi zaujímavá. Je to renesančná jednoposchodová budova, ktorej fasáda bola v roku 1751 prerobená na barokovú pri príležitosti návštevy cisára Františka Jozefa I. Na čelnej strane budovy je umiestnená socha sv. Floriána.
Horná časť Piargskej brány vydržala viac ako 450 rokov ako jediná z mestských brán až do dnešných čias.
