„Na večeru už len niečo ľahšie,“ vysvetlila bývalá zdravotná sestrička Gitka, ktorá, ako správna hlava rodiny, vybrala rovnaké syrové menu pre oboch pod názvom 4 cheese. Kým jedlo pripravujú, stihneme sa toho o dlhoročných manželoch všeličo dozvedieť. Napríklad aj to, ako sa Gitka „zapojila“ do súťaže. Jej manžel Milan totiž pod súťažný príspevok podpísal oboch. „Noviny vždy prečítam od A po Zet,“ prezrádza Gitka. „Kým sa však pustím do čítania, najprv si pozriem, kto to písal. A zrazu vidím naše mená. No to bol šok ako dom!“ Opätovná spomienka na začiatky vyše štyridsaťročného vzťahu vyvoláva melancholický úsmev. „Vtedy som ležala v nemocnici na jednej izbe s pani Barniakovou, ktorá očakávala návštevu syna – študenta v Bratislave. Z jej rozprávania som už o ňom vedela takmer všetko, aj to, že hrá futbal. Dokonca mi ukázala fotografiu futbalistov a pýtala sa ma, ktorý sa mi páči. No dofrasa, všetci rovnakí, len jeden iný. Tak som povedala, že sa mi páči brankár... To je môj Milanko, povedala hrdo teta Barniaková. Keď som ho potom uvidela naživo, veľmi sa mi páčilo, s akou úctou a láskou sa správal k matke. Bolo to 28. októbra 1960,“ spomína si presne Gitka. A ako si na prvé stretnutie spomína Milan? „No, neviem, či si spomeniem, ale bola to útla, malá, pekná sestrička. Ležala spolu s mamou na izbe, to ona mi povedala, že Gitka je zdravotná sestrička. Dali sme sa spolu do reči..., nasledovali listy, návštevy. Potom som bol dvadsaťšesť mesiacov na vojne. Za celú dobu som bol len trikrát doma,“ naznačuje pevnosť vzťahu. Stretnutia im nahrádzali takmer denno-denné listy. „Veľakrát som po víkende dostal aj tri listy naraz,“ spomína Milan. „V nich boli aj veľmi krásne básničky, vyznania v rýmoch. Bola to pre mňa veľká vzpruha.“ Vyše dvojročné odlúčenie ich natoľko zblížilo, že svadba na seba nenechala dlho čakať. Prišli prvé deti, prvé starosti i prvé problémy. Najhoršie obdobie prežívali, keď im zomrel druhorodený syn vo veku necelých sedem rôčkov. „Vtedy to bolo dosť zlé, v Milanovi som nemala veľkú oporu, všetok voľný čas venoval futbalu,“ hovorí otvorene Gitka, ktorej sa aj po toľkých rokoch v očiach zalesknú slzy pri spomienke na synčeka. Preskákali si toho obaja dosť, boli dobré i zlé chvíle, no nech bolo ako bolo, vydržali v spoločnom zväzku. Dnes si pokojne užívajú zaslúžený dôchodok, tešia sa zo svojich štyroch vnúčatiek a z úspechov svojich dvoch detí...
A už sa im nesie večera. Keď ju uvideli, obaja na chvíľu onemeli. To „niečo ľahšie“, ako si priala Gitka, sú porcie ako hrom. Na veľkých oválnych tanieroch dominujú štyri vyprážané pláty nivy, oštiepka, eidamu a mozarely, kopa amerických zemiačkov a poctivá porcia rôznej zeleniny ozdobenej plátkom pomaranča, nechýba ani tatárska omáčka. Počkáme si ešte, či im chutí. S výberom sú spokojní, až na to množstvo. „Vôbec som si nemyslela, že toho bude toľko veľa,“ vzdychá Gitka a hneď by sa s nami o večeru podelila... Necháme ich, aby si dobrotu v pokoji vychutnali a majiteľovi reštaurácie tlmočíme veľké ĎAKUJEME od manželov Barniakovcov.
