Ku tkáčskym krosnám sa vrátili na kurze

Na rekvalifikanom kurze, ktorý zorganizovala obec vedená starostkou Ogou Kollárdiovou, pomaly prenikajú do tajomstiev tkáskeho remesla, ktoré malo kedysi hlboko zapustené korene. Po desiatkach rokov, ke krosná zapadali na povalách prachom, sú rune tkané koberce opä obúbené. Aj preto si starostka od kurzu subuje, že po jeho skonení sa ženy budú tkaním živi.
V budove niekdajšej základnej školy panuje družná atmosféra. Helena Hrdliková, Jolana Taligová, Božena Bogárová a Anita Popoviová majú prácu podelenú. Tri tkajú kobereky rôznych šírok na troch zánovných krosnách, štvrtá rune viaže strapce na hotových výrobkoch. Sem-tam sa poradia so svojou lektorkou Annou Hasajovou z Levoe. „Sama som absolvovala takýto rekvalifikaný kurz, ke som bola pred tromi rokmi nezamestnaná. Teraz sa tkaniu venujem profesionálne, utkané koberce predávam. Aj ke sa z toho zbohatnú nedá, môžem poveda, že je o ne záujem,“ hovorí A. Hasajová. Ako alej prezrádza, podnika zaínala s nenávratnou pôžikou od úradu práce, za ktorú si kúpila krosná. Teraz má dvoje. „Krosná mám starodávne, zo smrekové dreva. Majú vyše sto rokov, ale technológia je rovnaká. Základy tkania som nadobudla už v detstve, u nás na Spiši sa dodnes tká plátno a koberce. Naše mamy kedysi tkali z pásov látok, ktoré nastrihali zo starých sukní a košie. Dnes sa už z textilky v Ružomberku dajú zohna kvalitné bavlnené látky, ktoré nepúšajú farbu,“ pochvauje si. Na kurze používajú úplety. Tie spolu s krosnami dodala košická agentúra, ktorá rekvalifikaný kurz sprostredkovala.
„Po skonení kurzu krosná ostanú obecnému úradu, takže ak sa nám podarí zohna odbyt na koberce, chceli by sme tieto ženy zamestna. Otázkou ostane, kde im nájdeme priestor na dielniku, pretože v tejto škole mávame kultúrne podujatia,“ hovorí starostka O. Kollárdiová. Poda jej slov by mal kurz trva sedem týždov. Na záver každá úastníka zhotoví prácu, ktorú budú hodnoti – kvalitu tkania, farebnos. Všetky práce budú potom vystavené. Už dnes majú štyri ženy z Mýtnych Ludán hotových niekoko koberekov, ale utkali už aj tašky.
Na otázku, o je na tkaní najažšie, hovoria: „Asi navliekanie nití, vytvorenie osnovy.“ Kolegyniam z rekvalifikaného kurzu oponuje Božena Bogárová, ktorá je vyuená tkáka a kedysi robila v Levitexe. Jej táto innos nerobí problém. V jednom sa ale zhodnú všetky štyri, že tkanie ich baví a venova by sa mu chceli aj v budúcnosti.
Jana Némethová