Jozef Marko: „Dnešní rozhodcovia majú ťažšiu pozíciu”

Viedol celkom 184 zápasov vo federálnej lige a 215 - krát bol asistentom hlavného rozhodcu. Spolu s jedným zápasom v I. maďarskej lige sa prepracoval k úctyhodnému číslu 400. Viac než 12 rokov bol na listine rozhodcov FIFA, odpískal 12 pohárových zápasov a 20 – krát stál na čiare. Desaťkrát bol hlavným arbitrom v medzištátnych zápasoch a sedemkrát asistoval. Už počas aktívnej rozhodcovskej kariéry pričuchol funkcionárskym povinnostiam, keď časom presedlal medzi delegátov úplne. Predsedu ŠTK Slovenského futbalového zväzu – SFZ robil od roku 1976, neskôr bol i vedúcim sekretárom SFZ. Od roku 1994 do 2002 bol vo Výkonnom výbore SFZ ako predseda komisie rozhodcov. Posledné štyri roky pôsobí v tejto komisii ako podpredseda, od roku 1994 až doteraz je členom komisie rozhodcov UEFA.
A prečo vám prinášame rozhovor v našich novinách. Z jednoduchého dôvodu, Jozef Marko trávi v blízkosti Levíc svoj voľný čas na chalupe a rád nám vykreslil svoj pohľad na futbalové dianie hlavne na Slovensku.
* Máte za sebou bohatú rozhodcovskú kariéru. Čo bolo vašim rozhodcovským vrcholom?
- V roku 1989 som sa zúčastnil na MS hráčov do 20 rokov v Saudskej Arábii, kde som rozhodoval semifinálový zápas. To bolo asi moje naj...Ligu Majstrov som zažil len počas jedného roku, nakoľko som už kvôli veku rozhodovať medzinárodné zápasy nemohol. Posledný môj duel bol IFK Göteborg – FC Porto a v ňom som sa s Ligou Majstrov rozlúčil . U nás som kariéru končil posledným Česko – Slovenským pohárovým finále v Poštornej medzi Spartou Praha a VSS Košice, keď Košice ako víťaz II. ligy porazili slávnu Spartu.
* Postupne ste presedlal na delegátsku stoličku. Majú to dnešní rozhodcovia ľahšie, či ťažšie, ako keď ste rozhodovali vy, či rozhodcovia vašej generácie? Majú rozhodcovia z okresu Levice šancu rozhodovať zápasy najvyššieho rangu?
- Aj v tomto okolí vyrastajú perspektívni rozhodcovia, ako napr. asistent Rastislav Kubica, ktorý to môže dotiahnuť ďaleko. Dnešní rozhodcovia to majú o dosť ťažšie, to sa musí uznať. Hra je jednoznačne rýchlejšia, náročnejšia na pohyb, hráči sú kvalitnejší a sú aj väčší „huncúti”. Ťažko je niekedy postrehnúť, čo je faul a čo je simulovanie. Hrá sa dosť nečisto, hlavne rukami, či lakťami. Dnes sa hrá futbal často pred kamerami a niekedy ich je okolo ihriska aj 20. A tie zachytia každučkú chybičku rozhodcov, čo za našich čias nebolo. Do futbalu sa dostáva stále viac a viac peňazí, sponzori chcú okamžité výsledky, čím sa vytvára nielen na hráčov, ale všetkých aktérov zápasu veľký tlak. Nehovorím, že my sme to mali ľahké, ale dnešní rozhodcovia majú oveľa ťažšiu pozíciu. Pre nás nebol problém odpískať zápas bez kariet a dnes je to takmer rarita.
* Rozhodovali ste množstvo zápasov, na ktoré spomínate najradšej a prečo?
- Z hľadiska rozhodovania rád spomínam na duel Brazília – Portugalsko na už spomínaných MS do 20 rokov v Rijáde, kde štadión bol takmer celý z mramoru. Vo federálnej lige bolo hneď niekoľko nezabudnuteľných zápasov, ako napríklad Sparta – Dukla, kde sa zápas hral pred 36 tisíc divákmi. Skvelú futbalovú atmosféru som zažil na viacerých zápasoch a tento fakt nám môžu dnešní rozhodcovia závidieť. Dnes sa zápasy hrajú viac v komornej atmosfére, česť výnimkám. Za našich čias bolo úplne normálne, že zápas I.ligy sledovalo vyše 20 tisíc divákov, ba povedal by som, že to bolo samozrejmosťou. Naši špičkoví rozhodcovia môžu pocítiť pravú futbalovú atmosféru iba v zahraničí.
* Na druhej strane ste určite zažili duely, kde to „horelo” a na ktoré s radosťou nespomínate...
- Boli aj také, aj ja som len človek z mäsa a kostí. Veľmi ťažké chvíle som prežíval v roku 1987 v Prešove na zápase proti Slávii Praha, keď Kubík pri nešetrnom zákroku zlomil nohu domácemu Tóthovi. Aj vďaka môjmu nie ideálnemu riešeniu danej situácie sa zápas ledva dohral a bol plný emócií. A to som po nešťastnom strete s jedným domácich futbalistom „dopískal” zápas so zlomenou nohou aj ja. Toto bol z mojej strany zápas, na ktorý sa mi nespomína dobre.
* V poslednej kvalifikácii na ME ušlo Slovensku miesto medzi najlepšími až v baráži. Ako vidíte možnosť Slovenska prebojovať sa na MS, či ME?
- Gréci hovoria, že „vima-vima“, čo značí krok za krokom a podľa mňa to platí aj pre nás. Tiež sa z roka na rok zlepšujeme, mali sme v minulosti silnú generáciu v mládežníckych generáciách. Odrazom bol úspech pred nedávnom našej 20-tky a viacerí z nich sú teraz stabilnými hráčmi áčka. Keď bude naša liga taká dobrá, že hráči z nej budú hrávať v základných jedenástkach klubov vyspelej Európy, až vtedy sa budeme môcť prebojovať na najvyššie fóra. Verím, že to už dlho trvať nebude a ešte sa toho dožijem aj ja.
* Prezradili ste nám, že ste počas jesene viackrát navštívili levický štadión na zápasoch prvoligového dorastu. Pískali ste v Leviciach nejaké zápasy?
- Spomínam si jeden pamätný zápas Levice – Dunajská Streda, hraný v osemdesiatych rokoch o postup do II. ligy. Bol som na zápase prítomný, no len ako pozorovateľ, štadión praskal vo švíkoch, všade bolo veľa policajtov a zápas mal skvelý náboj. Rozhodoval som ešte nejaké zápasy na tradičnom Žatevnom pohári, ktorý mal voľakedy veľmi dobrú úroveň. Škoda, že futbal v Leviciach je teraz na tom tak zle, v minulosti patril do slovenskej špičky, aj keď sa tu najvyššia súťaž nikdy nehrala. Počas jesene som videl na vlastné oči levický dorast a hrá v ňom niekoľko šikovných futbalistov. Myslím si, že Mesto by mohlo byť v tomto smere futbalu v Leviciach viac nápomocné. Štadión patrí medzi tie lepšie na Slovensku a je škoda, že sa tu seniorský futbal momentálne nehrá.
ROMAN UHNÁK