Štvrtok, 22. október, 2020 | Meniny má SergejKrížovkyKrížovky
VOJENSKÉ PRACOVNÉ TÁBORY V ROKOCH 1948 AŽ 1954

Kruté časy proti ľudskosti a osobnej slobode

Ešte stále sa pozastavujú občania, keď počujú v masmédiách alebo čítajú v našich slovenských denníkoch o vojenských táboroch nútených prác. Čo to bolo za hnutie? Jednoducho, krátko po druhej svetovej vojne, keď sa k moci dostal komunistický režim, Česi a

Slováci vytvorili Československú republiku. Vedúci predstavitelia sa obávali, že sa politický život zmení v iný smer a aby sa tak nestalo, robila sa rázna čistka našej spoločnosti. Občania, ktorí boli politicky zameraní iným smerom, boli postavení pred súd. Mali sa formálne brániť. Spravidla sa nikomu nepodarilo svoje názory obhájiť. Tu práve treba pripomenúť, že ďalší občania, ktorí boli označovaní prívlastkom „politicky nespoľahliví“ ako napríklad osoby prepustené z väzenia za pokus o ilegálnu emigráciu, alebo podľa zákona na ochranu republiky, či ochranu ľudovodemokratického zriadenia a pre inú politickú či náboženskú angažovanosť, rehoľníci intervenovaní v centralizovaných kláštoroch. Veľká pozornosť sa venovala občanom v kňazskej službe ako aj študentom študujúcim za kňazov. Ďalej to boli občania, čo nesúhlasili s násilnou kolektivizáciou pôdy alebo nesplnili predpísaný poľnohospodársky kontingent. Za zbohatlíka sa považoval aj majiteľ, ktorý mal cca 20 ha pôdy, či majitelia tovární, či iného podniku, obchodu, alebo značného majetku. Ďalej to boli osoby odstránené z politických dôvodov vo februári 1948 z verejných funkcií. Skrátka, ak sa niektorý občan neangažoval vtedy razenému politickému a hospodárskemu životu v bývalej Československej republike, našiel sa dôvod na jeho stiahnutie z verejného života – smer PTP (vojenské tábory). Z uvedeného možno jednoznačne povedať, že sa branný zákon zneužil na trestanecké vojenské jednotky.
Dôležité je pripomenúť, že verejnosť bola už informovaná zábavnou knihou o PTP spisovateľom Miloslavom Švandrlíkom, čo bolo aj sfilmované. Vykreslil PTP ako vojakov na rekreácii a poukázal aj na užívanie si pri alkohole a krátení si dlhých chvíľ dôstojníkov československej armády. Keď som už všeobecne poukázal na vojakov bez zbrane zaradených do PTP, tak by som chcel pospomínať aj ako skutočný účastník 40-mesačného pobytu v takomti tábore.
Bolo to 5. septembra 1950. Dostal som zvolávací list narukovať do dvoch dní do Mimone – Hviezdov. Zarazilo ma, čo sa deje, veď ja mám odklad z dôvodu štúdia na vysokej škole. Keď som si overil opodstatnenosť zvolávajúceho listu, začal som konať. Nebolo ľahké zohnať drevený kufor s nápisom môjho mena. Podarilo sa to. Docestoval som do Mimone. Na stanici sme sa už viacerí stretli, jednoducho vybavení kuframi. Nastúpili sme na vojenské nákladné autá, viezli sme sa, ale nevedeli kam. Ako sme sledovali cestu, zbadali sme tabuľu „Hviezdov“. Bola to obec v severných Čechách, vyľudnená. Nemcov, ktorí tu bývali, vysťahovali do Nemecka. Zložili sme si kufre na jedno miesto a nás zoradili na futbalové ihrisko, kde sme čakali na ďalšie pokyny. Po ceste vedľa ihriska išiel ako inštruktor môj priateľ – kamarát Ferko, s ktorým sme sa zoznámili v nemeckom koncentráku. Nemohli sme sa zvítať, ani si ruku podať, len sme si zamávali. Na to išiel náš hlavný veliteľ major Ž. Na inštruktorov zreval: „Čo necháte nečinne stáť týchto holomkov. Dajte im trhať lebedu na futbalovom ihrisku.“ Trhali sme a pod nos sme si šomrali, že už vieme, kde sme a akí to budeme vojaci.
Rozdali nám oblečenie ako pracovné po bývalej nemeckej armáde, ale aj ako vychádzkovú normálnu vojenskú uniformu. Ubytovali nás po domčekoch a už sme boli pod zákonom. Asi dva týždne nás mordovali poradovým výcvikom. Už samotní inštruktori, čo boli pri nás, boli z toho jednotvárneho výcviku otrávení, a tak už v druhom týždni sa ulievali a my sme sa navzájom poznávali. Po dvoch týždňoch som sa dostal do Prahy, do areálu vojenskej nemocnice v Strešoviciach. Ubytovali sme sa v drevených barakoch. V zime cez drevené okná nám fúkal sneh až na postele. Pracovali sme na bytovkách pre dôstojníkov a spravidla o 20. hod. bývalo hodinové politické školenie. Rozkaz a potom čepobitie (pochod so spevom), umyť a spať. Tento režim bol rovnaký celých 40 mesiacov. Chceli nás preškoliť, argumentovali tak, že sme si z toho nič nepamätali, lebo sme ustatí podriemkavali ako zajace s otvorenými očami. Stalo sa, že kolega cez politické školenie mi zamrmlal, koľko je hodín. Ja som len prstom odkryl hodinky a ukázal som mu. Bol som za to ihneď „odmenený“ – trojdňový nocľah v base.
Keď som už pri tom školení, raz našu rotu navštívilo ministerstvo obrany, 13 politických dôstojníkov. Školenie začalo o 20. hod. a skončilo o 23. hod. Rečnili dôstojníci a provokovali, aby sme sa zapojili do debaty, a my nič. Bola to trápna situácia. Nakoniec sa predsa našiel jeden z nás, volali sme ho Bačík. Ten ich uzemnil veľmi rýchlo, povedal: „K uvedeným témam máte svoje názory, tie vám nik neberie, ale naše názory sú odlišné.“ Školenie skončilo a rozkaz bol spať. Keď sme si ľahli, prišla kontrola a pozerali nám nohy. Kto mal trochu nečisté, do potoka si ich musel ísť umyť. Bačík spával vedľa mňa. Ráno, keď nás služba budila, Bačíka nebolo, kde ho preložili, neviem doteraz.
V nedeľu mal byť oddych a voľno. Veliteľ dostal rozkaz nastúpiť rotu do zamestnania. Vojaci nastúpení v pracovnom na nástupišti a veliteľ roty poručík „S“. Maródi vystúpiť. Zopár ich vystúpilo a radom každého sa pýta, čo mu je. Jeden z nich hovorí: „Súdruh poručík, mňa bolia zuby“. Reakcia: „Mal si si držku vydláždiť v civile“ a neuznal ho za maróda.
Celá rota odpochodovala pod vedením inštruktorov do blízkeho lesa s cieľom nakladať stromy, ktoré mali slúžiť na vedenie telefónnych drôtov. Prišlo nákladné auto a rozkaz bol postaviť sa k ležiacemu stromu a chlap pri chlapovi sme ho museli uchopiť a ako v Kocúrkove ho naložiť na auto. Pokiaľ sme naložili auto, veru, pot nám tiekol ako od únavy, tak zo strachu pred úrazom, nielen z čela, ale z celého tela.
Po čase sme prácou s výrubom stromov nadobudli určitú rutinu. Čo sa nestalo. Veliteľ, poručík „S“, nás vybral dvoch, už ako starších vojakov a pridelil nám, aby sme zaučili okolo 40 nováčikov (boli to všetci mladí novokňazi) na prácu v lese. Snažili sme sa kamarátsky s nimi pracovať, ale bolo to ťažké, veď ich ruky neboli predurčené na rúbanie stromov, ale na niečo iné. Snažili sme sa podať čo najlepší výkon, aby sme si zarobili na zaplatenie pobytu v PTP. Pracovali sme v Ralsku, vo vojenských lesoch. Bol tam postavený dosť veľký senník na krmivo pre lesnú zver. Vtom čase bol ešte prázdny, a preto sa dal použiť na schovanie sa pred dažďom, či na oddych. Istého dňa mladí kňazi vedomí si toho, že sme k nim zhovievaví, sa išli modliť do senníka. My sme pracovali, rúbanie sa ozývalo po hore, a tak nebolo ťažké hliadke (četníkom) prísť tajne až k nám na kontrolu. Našli nás len dvoch, ostatní v senníku recitovali breviár. Hliadka prišla skontrolovať i senník. Jeden četník ich vyzval, aby vyšli von. Nereagovali, azda nepočuli. Výzva sa opakovala, ale už s cvakaním automatov. V senníku nastal ruch, uvedomili si, že sa niečo deje. Otvorili sa dvere, bolo počuť „ruky hore“. Nedalo sa nič robiť, len plniť pokyny kontroly. Keď sa situácia ukľudnila, kontrola prišla za nami s dosť dôrazným hlasom, či vieme, kde máme vojakov a či vieme, že sa v senníku modlili bibliu. My sme kontrolu ubezpečovali, že si problém vysporiadame sami. Kontrola odišla, ale my sme už fantazírovali, aký to bude mať dopad, keď sa vrátime do tábora. A veru, bolo to veselé. Vojakom sme dali rozchod na ubytovňu a my do kancelárie veliteľa. Tu nastalo pojednávanie. Krik, nadávky a už sme len čakali, že budeme spať na pričniach v base, ale nie. Skončilo to len s krikom a nadávkami.
Podobný prípad sa stal vo Hvezdove, kde útvar mal aj kone, ku ktorým bol pridelený vojak (kočiš). Pracoval s nimi na poľnohospodárskych prácach a vozil, čo bolo treba. Jedného dňa stáli kone pred kantínou. Poručík ich tam videl stáť, rozčúlene kričal na prvého vojaka, čo išiel okolo: „Kde je kočiš, kone tu zaháľajú.“ Vojak reagoval: „Súdruh poručík, vojak bude asi v kantíne.“ Poslal ihneď pre neho. Vojak kočiš vybehol, sadol si na voz a chytil do rúk opraty. Poručík len vrieskal na kočiša, kone sa mykli a predným kolesom voza mu prešli po nohe. Nastalo jačanie a odchod na ošetrovňu. Ešte pred odchodom však nechal kočiša odviesť do basy. Keď sa vrátil poručík z ošetrovne, kone stáli na ulici. Znovu nastal poplach, prečo kone stoja a nepracujú. Najbližšieho vojaka sa pýtal, kde je kočiš koní. Správa o zavretí sa táborom rýchlo rozniesla. Náhodný vojak reagoval na otázku poručíka a povedal mu, že kočiš je v base. Poručík krivkajúc prišiel do basy, kde skutočne našiel kočiša. S krikom na neho zaútočil: „Čo sa tu váľaš, keď kone stoja na ulici. Už aj sa ber ku koňom.“ Tak sa skončila ďalšia epizódka.
Nedá mi nespomenúť príhodu, keď sme boli na brigáde v JRD zbierať zemiaky. Bolo nás tam nasadených viac rôt. Medzi nimi aj účastníci druhej svetovej vojny – sudetskí Nemci. Ako tak zbierali vyorané zemiaky, jeden počerný bývalý nemecký frontový vojak chytil živú myš a zubami ju trhal. Krv striekala jednak z myši a tiež z jeho úst. Bol to príšerný pohľad. Tu bolo vidieť nervový dopad nemeckého frontového vojaka.
Boli sme počas tých 40 mesiacov zaradení na rôzne práce. Chcem poukázať na krásny zážitok z Gbel u Prahy, kde sme pracovali na úprave plochy letiska. Ja, ešte s jedným vojakom, sme označovali, ako upraviť zeminu. Jedného dňa mi buldozerista hovorí: „Vojačik, mohol by si previezť buldozér z jedného konca letiska na druhý, lebo ja idem na poradu.“ Ja rád. Poznal som letisko, kde čo sa už urobilo. Sadol som na buldozér a už som obchádzal, čo bolo v ceste. Tu sa priblížim k mojim kamarátom, ktorí zahadzovali zeminou výkop, kde bola položená kanalizácia na odpadovú vodu. Hĺbka výkopu bola tak v hĺbke asi 2 metre. Zamával som, aby sa vzdialili a niekoľkokrát som buldozérom zabral. Výkop bol na kuse zahrabaný, norma splnená na niekoľko dní. Stopy sa po buldozéri odstránili a všetko bolo v poriadku.
Spomeniem ešte jeden zážitok z kuchárskej vojny. Bolo to v Kinžvarte, v mieste v horách, kde chodili Nemci na rekreáciu. Kuchyňu sme mali v hoteli. Jedného dňa prišiel do kuchyne vojak s radostnou správou, že na zamrznutom jazere leží mŕtva laň. Mali sme dve osobné autá, tzv. džípy. Hlavný kuchár ohlásil šoféra i nás, kuchárov, a spoločne sme išli pre laň. Bola veľká ako taký menší kôň, ledva sme ju natlačili do džípa. Keď sme ju už zbalili, popriliepali sme sa do auta, kde sa len dalo a tak sme šťastne došli do drevárne pri hoteli. Hlavný kuchár už robil jedálny lístok a písal objednávku potrebných príchutí na varenie divočiny. Ale ešte v ten deň večer, keď prišiel poručík na večeru, hlavný kuchár sa išiel pochváliť veliteľovi, čo a aké dobroty kuchári idú nachystať pre vojakov. Poručík sa išiel pozrieť do drevárne na laň, otvoril jej pysk a pozrel sa na zuby. Zdesene nás prekvapil. Z dobrôt nič nebude. Laň tam miestny lesník zaviezol ako návnadu na líšky. No, bolo po chuti. Horšie bolo, že sme laň na veľkých saniach museli zaviesť späť na jazero.
Spomenul som len veľmi malú časť spomienok na pobyt vo vojenských táboroch. Spomienok by bolo aj na hrubú knihu, ale len v krátkosti som poukázal na niektoré zážitky. Hovorí sa, že koniec dobrý, všetko dobré. Prichádzal koniec roku 1953. Šepkalo sa, že budeme prepustení. Už smelšie sme spievali „Svet je ružový, když ti odpoví, za kolik to máš“. Naši inštruktori – dozorcovia, soptili, keď nás počuli spievať. Posledné Vianoce v roku 1953 som strávil už v domnienke, že koncom roku si budem môcť obliecť civil a vyletieť ako vtáčik pustený z klietky na slobodu. Dozorcovia nám ešte pripravili oslavu narodenia Ježiška s tým, že na prvý vianočný sviatok „Božie narodenie“ dali rozkaz od rána až do obeda zbierať papiere okolo barákov, teda robiť poriadok. Bolo to v Miloviciach. Keď sme pred obedom brigádu končili, jeden z nás zvolal „Nikdy více Milovice!“ a ostatní volali „Sláva!“. To bol posledný pušný prach na strelu proti nám...
Na druhý deň nás premiestnili do Mimone, kde sme odovzdali vojenské veci a už sme len čakali v civile na prepúšťací rozkaz, ktorý sme si vypočuli deň pred Silvestrom a už odpoludnia, ako kto mal vlakový spoj domov, s radosťou opúšťal „rekreačné stredisko“. Ja som šťastne prišiel na Silvestra večer, keď naši už boli po večeri. Boli skončené, ako sa tomu vtedy hovorilo, „Malé Vianoce.“ U susedov bol hostinec, kde bola silvestrovská zábava. Sem sa išiel trochu rozptýliť môj otec. Prišiel som k nemu, objal som ho chlapsky a zavolal som na šenkárku, aby priniesla dvakrát poldeci, že už som civil. Nemal som ešte dopité, keď trúbka muzikanta zaznelkovala: „Teraz hráme sólo pre nášho občana, ktorý bol dnes prepustený do civilu.“ Nuž, nádherné pocity.
To, čo sa stalo, už sa neodstane. Život išiel ďalej, ale biľag politickej nespoľahlivosti išiel s nami, bývalými PTP-ákmi celý život. Ťažko nás prijímali do zamestnania a keď, tak len na také práce, čo málokomu voňali a pritom boli slabo platené. Prežili sme to. Teraz už mnohí sú na večnom odpočinku, ale tým, čo ešte žijeme a vdovám po bývalých PTP-ákoch, naša Národná rada Slovenskej republiky odhlasovala 2 zákony na poskytnutie jednorazového peňažného príspevku. Sú to zákony 726/2004 a 612/2005. Na uplatnenie tohto príspevku je predĺžený termín do 30. júna 2006. PTP-ákom, ktorým žiadosť bola zamietnutá, sa odporúča napísať novú žiadosť. Ostatní, čo si už v zmysle zákona 726 /2005 žiadosť podali, podľa zákona 612/2005 §5b sa dokončia konania začaté pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona. Poznamenávam, že ku žiadosti je dôležité priložiť hodnoverný doklad o zaradení do vojenských táborov nútených prác. Toto platí pre tých, čo si žiadosť ešte neposlali. Žiadosti sa posielajú na adresu: Ministerstvo obrany, odd. pre vydávanie osvedčení, Mariánska 1, 832 47 Bratislava.
Takto som sa prihovoril k vám, PTP-ákom, ako aj k manželkám po zosnulých PTP-ákoch, bez ohľadu na to, či sú organizovaní v kluboch PTP, alebo nie. Nebyť našej organizácie, zabudlo by sa na kruté časy proti ľudskosti a osobnej slobode. Chcem všetkým popriať predovšetkým zdravie a ešte veľa dobrých zážitkov v kruhu svojich rodín a aby ste dostali finančný príspevok na spríjemnenie vašej jesene života. Zdar Boh! Mnohým známy PTP

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. Covid a post-Covid: Ako sa chrániť pred kybernetickými útokmi?
  2. Downtown Bratislavy sa rozrastie o nový rezidenčný projekt
  3. 5 vecí, ktoré definujú prémiové bývanie
  4. Na Slovensku pribúdajú nové bankomaty. Viete čo v nich vybavíte?
  5. Päť chýb pri zateplení strechy
  6. Vitajte v postapokalyptickom svete
  7. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY
  8. Programátori prezradili, čo ich v práci najviac motivuje
  9. NAŽIVO: Ako na koronu reagujú úspešné firmy? Sledujte #akonato
  10. NAŽIVO: Čo čaká ekonomiku? Sledujte #akonato konferenciu
  1. Zlaďte vaše šperky s jeseňou
  2. Nové laboratórium ekonomického experimentálneho výskumu na EUBA
  3. Programátori prezradili, čo ich v práci najviac motivuje
  4. 5 vecí, ktoré definujú prémiové bývanie
  5. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY
  6. Úprava osobného motorového vozidla
  7. Important information for Brazilians living in Slovakia
  8. Prečo sú dnes ryby také dôležité?
  9. Vitajte v postapokalyptickom svete
  10. NAŽIVO: Ako na koronu reagujú úspešné firmy? Sledujte #akonato
  1. Kam sa vybrať za jesennými výhľadmi? 17 659
  2. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové 15 476
  3. Rysy navštívi päťtisíc ľudí denne. Ako vyzerá denný chod chaty 14 174
  4. Jedlo v Bratislave: Tieto reštaurácie určite vyskúšajte 12 692
  5. Pravá strana Dunaja môže vďaka Inchebe získať novú tvár 11 913
  6. Na Slovensku pribúdajú nové bankomaty. Viete čo v nich vybavíte? 10 139
  7. Toto sú povolania budúcnosti. Niektoré prekvapili 10 044
  8. Ako vidia budúcnosť deti zo základných škôl? Budete prekvapení 9 596
  9. Korenie sexuálneho života po päťdesiatke. Tieto tipy vyskúšajte 9 500
  10. Hodnotenie profesionála: Ako obstáli obľúbené hotely v Tatrách? 9 333
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z SME | MY Žiar - aktuálne správy

O stravenkovej petícii rokovali na ministerstve

Iniciátora petície Za zachovanie súčasnej platnej legislatívy v oblasti stravovania zamestnancov Ľubomíra Sečkára s jeho tímom prijala generálna riaditeľka sekcie práce Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR Danica Lehocká.

Ilustračné foto

Chodkyňa vošla rovno pred idúce auto

Ženu so zraneniami previezli do nemocnice.

Akcia platí len 24 hodín

LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY

Akcia platí pre nových aj existujúcich predplatiteľov, ktorí si ho predĺžia.

Táto akcia platí len 24 hodín a nebude sa opakovať.

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Zoznam odberných miest v Dolnom Kubíne, Námestove, Trstenej a Tvrdošíne

Samosprávy finišujú s prípravami na pilotné testovanie na COVID-19, ktoré sa začne už zajtra ráno.

Zamestnanec reťazca: Mali sme pozitívnu kolegyňu, musel som ísť aj tak do práce

Aké pocity zažívajú ľudia z prvej línie, sme zisťovali od zamestnanca nemenovaného obchodného reťazca.

V kraji sú na tom najhoršie okresy Banská Bystrica a Brezno

Včera zistili na Slovensku viac ako 2 200 nakazených. 210 z toho v Banskobystrickom kraji. 56 v okrese Banská Bystrica a 45 v okrese Brezno.

Už ste čítali?