Na druhej strane vznikla Československá republika, ktorá dávala lepšie vyhliadky pre život, aj pre rozvoj mesta. Občania si už v decembri utvorili národnú radu, do čela ktorej bol zvolený roľník Ján Orság, neskôr sa stal richtárom. Začala sa tvoriť samospráva. Je zaujímavé, že pri vedení obce, ktorá mala 20 zamestnancov, fungovali okrem richtára aj noční strážnici, pôrodná baba, mäsoprehliadač, zvonár, dozorca vodovodu, školskí zamestnanci, zdravotníčka. Mestská rada teda plnila aj zdravotnícko-hygienické funkcie. Základné potreby mestečka, ktoré boli v tom čase novinkou, ale stávali sa nevyhnutné pre životné potreby (zavedenie vodovodu, elektrifikácia), boli financované z príjmov obce. Najdôležitejšia bola výstavba vodovodu v rokoch 1924 – 1926. Stavba si vyžadovala väčší objem finančných prostriedkov, preto si zastupiteľstvo pomohlo aj odpredajom pozemkov a finančne pomohol aj urbariát. V tomto období sa zrealizovala aj elektrifikácia s osvetlením mesta a v roku 1929 bola ukončená výstavba školy.
Mesto však malo stále roľnícky charakter a občania sa zaoberali pestovaním poľnohospodárskych produktov a chovom dobytka. Najsilnejšiu vrstvu (asi 30 percent) tvorili bezzemkovia, ktorí si pôdu prenajímali od mesta, cirkvi a bohatých mešťanov. Časť obyvateľstva pracovala v lesoch. Okrem najväčšieho majera Kupča založilo banskobystrické biskupstvo rad ďalších majerov, rozvoj zaznamenali aj Finkove majery.
Významný rozvoj nastal aj v remeslách. Vo Svätom Kríži pribudli remenári, kolári, tesári, ale už aj záhradníci, trafikanti, hrnčiari, hodinár. V 20. rokoch 19. storočia pribudol lekár a zubný technik. Naďalej sa rozširoval obchod. Vzniká Potravné družstvo, ktoré sa zaoberalo predovšetkým výkupom poľnohospodárskych produktov od roľníkov a ich obchodovaním. Nechýbali výčapy, hostince a trafiky. V roku 1926 bolo vo Sv. Kríži 70 remeselníkov so samostatnou živnosťou. Vznikali aj také živnosti, ktoré sa vyznačovali podomovým predajom. Boli to rôzni kočovní predavači – sklenári, košikári, kováči, brusiči, dáždnikári, obchodníci s koňmi. Takto sa živili predovšetkým Cigáni.
Začiatkom 20. storočia sa však začínajú formovať aj priemyselné podniky, obyčajne na báze surovín, ktoré sa tu vyskytovali. Ťažbou a spracovaním dreva sa zaoberala Vlastenecká drevopriemyselná účastinná spoločnosť a Drevoobchodná spoločnosť, obe so sídlom vo Sv. Kríži s pílami v Šašovskom Podhradí a Kríži. Ďalším atraktívnym priemyselným odvetvím sa stala ťažba a spracovanie kameňa. Priekopníkmi tohto priemyslu bola rodina Zimmermanovcov, ktorá prišla s nápadom využiť bohaté ložiská limnokvarcitov nachádzajúcich sa v okolí Sv. Kríža na výrobu kvalitných mlynských kameňov. Výrobky vyvážala aj do zahraničia. Rodina bola pôvodom z Mníchova a po 80 ročnom pobyte vo Sv. Kríži sa počas 2. svetovej vojny odsťahovala. Architektonicky exkluzívnu vilu mala postavenú na pravej strane Hrona pri moste. Ďalším podnikom na ťažbu kameňa – čadiča bol Legiolom pod Šibeničným vrchom, ktorý v roku 1930 zamestnával asi 30 robotníkov. Kameňolom Alexander Neuman a spol. bol pravdepodobne na tom istom mieste pod kaplnkou ešte predtým, ako tu začal ťažiť Legiolom. Významné postavenie v kamenárskom priemysle mala firma Schwarz a Behrle, továreň na mlynské kamene, vyrábajúca rôzne kamenné výrobky. Zamestnávala 30 pracovníkov a svoje výrobky exportovala do mnohých európskych štátov. Je celkom zaujímavé, že v týchto kameňolomoch robili cigánski občania, ktorí ručne rozbíjali kamene a vyrábali štrk na cesty.
Nie je veľmi známe, že v 30. rokoch a neskôr pracovala v Ladomeri Hronská cementáreň zamestnávajúca okolo 35 robotníkov. Zaujímavé využitie si našiel aj rudný nános z dedičnej štôlne Ferdinand pri Slnečnej stráni. Začalo sa z neho vyrábať farbivo – oker. Touto činnosťou sa zaoberalo niekoľko firiem. Ešte v polovici 19. storočia sa začali robiť pokusy s uhlím, ktoré sa nachádzalo v okolitých dedinách pod Vtáčnikom (Trnávka, Trubín). Ukázalo sa však ako nekvalitné a aj preto je iste pozoruhodné, že známa firma Baťa Zlín si vo Sv. Kríži zriadila v roku 1926 nielen továrenský sklad a predajňu obuvi, ale si prenajala od banskobystrického biskupstva právo na vyhľadávanie a využívanie uhlia na území celého veľkostatku. Vyhľadávanie pre priemyselnú ťažbu nebolo úspešné.
Dobré pracovné príležitosti v tomto období prinášala aj výstavba ciest. V rokoch 1928 – 1931 bola vybudovaná cesta smerom na Lovču a Dolnú Trnávku. Veľkou investíciou bola výstavba hlavnej cesty z Hliníka, ktorá sa volala Pohronská magistrála. Vybudovaná bola v rokoch 1940 – 1943 ako betónová cesta a ešte nedávno slúžila aj s betónovým povrchom, ktorý musel byť veľmi kvalitný. Zrejme tu bola už v tom čase použitá nemecká technológia.
Je len pochopiteľné, že v začiatkoch podnikania začali vyrastať aj peňažné ústavy. Na začiatku minulého storočia pôsobili vo Sv. Kríži štyri finančné ústavy. Filiálku tu mala Národná banka, zlatomoravecká Agrárna banka, Úverové družstvo a Roľnícka vzájomná pokladnica. V mestečku bol prvý finančný ústav založený už v roku 1872 ako Tekovskosvätokrížska sporiteľňa. Zameriavala sa na prijímanie vkladov, poskytovanie pôžičiek, predaj a kúpu cenných papierov a vôbec na realizáciu všetkých obchodov.
V meste boli tri hotely a dve kiná. Postupne sa zdokonaľovala zdravotnícka služba a okolo roku 1930 malo mesto obvodného lekára, zubného technika, pôrodnú babu a zverolekára.
V tomto období sa realizovala aj pozemková reforma. Malí a strední roľníci nemali možnosť rozvoja svojej činnosti a tak len veľmi chudobne žili. Ešte horšie na tom boli námedzne pracujúci poľnohospodárski robotníci, a tak sa začala etapa vysťahovalectva. Tento fenomén postihol aj okolité obce. Roľníci zo Svätokrížskej kotliny sa sťahovali veľa razy len sezónne za prácou na južné Slovensko, do Čiech, Rakúska, či Francúzska. Podľa štatistík Okresného úradu v Kremnici, do ktorého S. Kríž patril, sa z okresu v roku 1930 vysťahovalo do zahraničia 2075 obyvateľov, o rok neskôr 1375 obyvateľov a v roku 1932 to bolo ďalších 678 ľudí, väčšinou poľnohospodárskych robotníkov.
