Staroby sa nebojí, len zdĺhavého umierania

okojná. „Domov dôchodcov už považujem za svoj domov,“ hovorí a dodáva: „Keď idem raz do roka za sestrou do rodného Rudna, hovorím si – idem z domu domov.“ Na tieto návštevy si pani Ema vždy vyberie celú dovolenku, povolených dvadsaťosem dní. Navlas rovnako, ako v zamestnaní. Dokonca si musí vypísať aj klasický dovolenkový lístok. Taká je prax v domove dôchodcov. Cesty „domov“ sú dnes už jediné, ktoré absolvuje. Nelákajú ju ani výlety, ktoré organizuje domov dôchodcov pre svojich klientov. „Už neznášam cestovanie. V minulosti som precestovala Československo krížom–krážom. Často som chodievala služobne do Prahy. Cestovala som najradšej vlakom, lebo v lietadle mi bývalo zle. Keď som mala možnosť voľby, najradšej som sedávala hneď za pilotovou kabínou. Ak bolo toto miesto obsadené, ihneď som si pýtala sáčok,“ spomína pani Ema. Hoci v živote bola najďalej v Maďarsku, polica v jej izbe je plná pohľadníc z rôznych kútov sveta. Škótsko, Francúzsko, Pobrežie Slonoviny, Austrália, India...... ich prostredníctvom sa dostane do ďalekých krajín. „Pohľadnice som nazbierala za dvadsať rokov, ktoré som v domove dôchodcov. Listy väčšinou roztrhám, ale obrázky zo sveta si odkladám. Posielajú mi ich väčšinou synovci a prasynovci. Keď sa cítim osamotená, pozerám sa na ne a je mi dobre,“ usmieva sa pani Ema. Jedinou jej rodinou je sestra a jej potomkovia, ktorí tetu Emu majú naozaj radi. „Oni mi nahrádzajú manžela aj deti,“ tvrdí a skalopevne dodáva: „Nemrzí ma, že som sa nevydala a že som nemala deti. Keby som ešte raz žila, nič by som na tom nemenila. Zvlášť, keď vidím, aké sú niektoré matky zo svojich detí nešťastné. Vtedy si pomyslím – aká som šťastná, že ma nič netrápi.“ Prázdne miesto v živote zapĺňajú pani Eme aj knižky. Číta všetko a ako sama tvrdí, má problém vybrať si v knižnici ďalší titul. „Prečítala som všetky knihy vo viacerých knižniciach a ťažko sa hľadajú také, ktoré som ešte nemala v ruke. Preto po niektorých siaham znovu a znovu.“ Radšej, ako ísť na návštevu k susedom v domove, lúšti krížovky alebo si vyloží karty. „V domove sú starší ľudia, ktorí sa nudia a preto sa starajú jeden do druhého. Ak sa tomu chcem vyhnúť a ak chcem mať pokoj, radšej zostanem vo svojej izbe,“ tvrdí pani Ema. I keď vek na každom z nás zanechá stopy, akoby na osemdesiatročnú pani Repiskú zabúdal. Jej tvár brázdia len jemné vrásky a mysľou tromfne nejednu mladicu. Zrejme má na tom zásluhu jej životná filozofia: „Aby som mala kľudnú starobu, vyhýbam sa stresom a hluku. Okrem toho som nikdy nemala strach zo staroby. Brala som život taký, aký prichádzal. Bojím sa jedine toho, že budem dlho umierať a trpieť pri tom.“