Jej spolužiak pokračuje: „ Dravce sú nesmierne fascinujúce živočíchy, prácu s nimi považujem za nádhernú, zmysluplnú činnosť, plnú neopísateľných emócií.“ Ďalší mladý sokoliar dopĺňa: „Páči sa mi naše heslo: Nelovíme pre korisť, ale pre všetko pekné, čo s lovom súvisí.“ Pre druháka Erika sokoliarstvo navyše ponúka možnosť spoznať nových ľudí s rovnakými záujmami. Bodku za naším rozhovorom s mladými sokoliarmi dáva maturant Maťo: „Sokoliarstvu sa nevenujem pre zisk alebo imidž, vyžaduje množstvo času a financií. Venovať sa dravcom znamená mať trpezlivosť a chuť získavať nové a nové poznatky. To mení môj charakter, lebo trpezlivosti sa musím učiť a nové poznatky nezískam, keď zostanem v apatii. Sokoliarsky lov je napodobnením prirodzeného lovu dravca v prírode, nepokladám ho za barbarstvo a nechutnú vec, páči sa mi prirodzené stretnutie koristi a jej predátora. Ak je korisť silnejšia, zachráni si život. Som zástancom názoru, že sokoliarsky držaný dravec by mal čo najviac prežívať slobodu a minimum stresu. Oboje sa dá dosiahnuť tým, že sa človek dravcovi venuje. Tak sa odstraňuje stres a strach, dravec si zvyká na prostredie a ľudí. Jeho slobodou je to, že môže lietať.“
Na jednej strane názory zanietených mladých ľudí, na druhej názory niektorých miestnych, ktorí môžu stretnutie so sokoliarom a jeho dravcom chápať ako predvádzanie sa pred verejnosťou. Aká je vlastne pravda? V akých podmienkach pracuje sokoliarsky krúžok pri SLŠ v Banskej Štiavnici? Aké sú možnosti uplatnenia absolventov sokoliarskych kurzov? S týmito, ale aj inými otázkami sme sa obrátili na Štefana Petrikoviča, ktorý vedie svojich zverencov prakticky od roku 1984, keď nastúpil ako stredoškolský profesor na SLŠ.
„Začalo to celkom nevinne. Chlapci občas našli dravce vypadnuté z hniezda, postrieľané na poľovačkách, liečili ich a potom vypustili do voľnej prírody. Keďže legislatíva nebola ešte taká prísna ako dnes, mohli si dovoliť jastraby a sokoly aj vybrať z hniezd a cvičiť,“ začína svoje rozprávanie Štefan Petrikovič. Študenti SLŠ môžu byť pyšní, že v roku 1971 stáli pri zrode Slovenského klubu sokoliarov. Pána Petrikoviča ako aktívneho člena a neskôr predsedu Slovenského zväzu ochrancov prírody pri SLŠ, ktorého činnosť bola v Štiavnici na vysokej úrovni, oslovili študenti školy, ktorí chceli mať aktívny podiel na ochrane životného prostredia. Študenti sa v tzv. akcii Bufo podieľali na mnohých projektoch, napr. na projektoch na záchranu žiab či ochranu rastlín.
Začínali skromne. Najprv vznikla rehabilitačná stanica pernatých dravcov a sov, ktorá spolupracovala so Štátnou ochranou prírody a Slovenským klubom sokoliarov. „Stanica takéhoto typu neexistovala dovtedy nikde na Slovensku. Jej vznik iniciovali naši žiaci, vznikla na školskom pozemku v dolnej časti botanickej záhrady. Stanica bola 12 rokov prevádzkovaná školou, potom bola z prostriedkov Štátnej ochrany prírody zrekonštruovaná a už zamestnáva aj stáleho pracovníka.“ Popritom v Štiavnici vzniklo Sokoliarske stredisko pri Slovenskom klube sokoliarov, založila sa tradícia sokoliarskych lovov pre absolventov a priateľov SLŠ v Banskej Štiavnici. Takéto akcie, na Slovensku ojedinelé, sa uskutočnili už 21-krát. Škola zabezpečuje spoločne so Slovenským klubom sokoliarov pri Slovenskom poľovníckom združení školenia, skúšky, výročné schôdze pre celé Slovensko.
„Pred 7 rokmi sa v škole začalo vyučovať sokoliarstvo ako voliteľný predmet – sme pravdepodobne jediní v Európe a možno aj na svete,“ informuje nás Petrikovič. „Učí sa v treťom ročníku spolu s poľovníctvom. Absolvent predmetu s prospechom výborný nemusí už robiť sokoliarske skúšky, ale sokoliarsky preukaz je mu vystavený automaticky. Okrem toho majú žiaci možnosť už od prvého ročníka navštevovať aj sokoliarsky krúžok, do ktorého chodia aj žiaci z iných stredných, ba aj základných škôl. Navštevujú nás dokonca aj bývalí absolventi, ktorí už „sokoliarčia“ v zahraničí.“ Zaujímame sa o konkrétnu náplň práce sokoliarov. „Prváci zatiaľ iba sledujú, robia si o všetkom poznámky, umývajú kúpačky, čistia po dravcoch, hrabú a kosia trávu. Druháci už majú povolené tzv. onášanie dravcov. To znamená nosenie dravca na ruke, pretože ten musí stratiť prirodzenú plachosť pred cvičiteľom. Aby neušiel, aby sa vrátil, musí pochopiť, že človek pre neho nie je nebezpečný. Preto naši chlapci chodia s dravcami aj po meste. Na niekoho to môže pôsobiť ako predvádzanie sa, no tieto vtáky potrebujú nadobudnúť dôveru, náklonnosť k cvičiteľovi, ktorý ich kŕmi a stará sa o ne. Tretiaci a štvrtáci sa už môžu podieľať na vystúpeniach pre školskú mládež, počas prázdnin na hradoch, v odchovniach - je to súčasť letnej praxe, môžu sa takto dostať aj do zahraničia. Naši žiaci už navštívili Rakúsko, Nemecko, Taliansko, Holandsko, pôsobili dva mesiace na hradoch, získali tak praktické skúsenosti. Mnohí si takto veľmi pekne zarobia, zdokonalia sa v jazyku, majú zadarmo ubytovanie, stravu, dostanú vreckové. Niektorí absolventi ostávajú robiť v rôznych odchovniach u nás aj v zahraničí. Napríklad jeden náš absolvent dnes žije v Nemecku a zamestnáva ďalších našich žiakov.“
V odchovniach sa chovajú dravce určené pre Arabov, lebo v arabských krajinách sú veľmi cenené pre lov. Pre zaujímavosť uvedieme, že žiaci SLŠ ich boli už aj v Dubaji predávať, tento rok tam bolo v ponuke až 8000 sokolov. Dozvedáme sa, že dnešná legislatíva je prísnejšia. Nikto si nemôže dovoliť len tak voľne vybrať z prírody dravca a chovať ho doma, hrozila by mu veľká pokuta. Ak ľudia občas nájdu poraneného vtáka, treba sa obrátiť na Úrad životného prostredia.
Vráťme sa však k mladým sokoliarom. Čo všetko teda chovajú? Sokoly, orly, myšiaky, jastraby, krahulce, sovy - všetky musia mať preukaz pôvodu, evidenčné číslo. Každý dravec je zaznamenaný v druhovej karte, musí mať krúžok alebo čip, je evidovaný na Úrade životného prostredia.
Zaujíma nás jedálniček týchto operencov. Dozvedáme sa, že prevažnú časť potravy tvoria jednodňové kohútiky z odchovní, ktoré sa zmrazené skladujú v pultovej mrazničke. Petrikovič zdôrazňuje, že fámy o kŕmení dravcov mačkami a psami sú nepravdivé. „Skúsený sokoliar nebude riskovať poranenie dravca mačacími pazúrmi. V minulosti, keď v Štiavnici nebol ešte útulok pre psíky, nám niektorí majitelia prevažne starých psov ponúkli takéto zvieratá na odstrel. V súčasnosti sa niekedy stane, že nám z družstiev dajú teliatko či žriebätko, ktoré uhynulo pri pôrode. Máme však podmienku, že matka uhynutého zvieraťa nesmela dostávať nijaké podporné lieky, lebo dravce sú veľmi citlivé na lieky, pesticídy.“
Ako funguje sokoliarsky tréning v praxi? Vo všetkých členských štátoch EÚ platí základná zásada, že sa nesmú robiť ukážky, ako dravec loví živú korisť. Niekedy sa na tréning využívajú myši alebo potkany, aby sa dravce naučili loviť. Čo sa týka nebezpečia pri tréningu, to je prakticky nulové. Pri neopatrnej manipulácii však v ojedinelých prípadoch môže dôjsť k poraneniu cvičiteľa. Hlavne orly sú náladové, vedia žiarliť, zlú náladu prejavia trebárs aj škrabancom. Do výstroja každého sokoliara preto patria dezinfekčné prostriedky a lekárnička. A aké nebezpečenstvá striehnu na samotné dravce? „Stalo sa nám, že do areálu vnikli neprajníci a odtrhli vtákom hlavy. Niekedy aj divý dravec môže napadnúť toho nášho a roztrhať ho. Pri vystúpeniach sme mali aj prípad poranenia psom. Najdôležitejšia je však prevencia. Naši žiaci musia udržiavať hygienu, pravidelne čistiť kúpačky, posedy, meniť štrkové lôžko, sledovať dravce a v prípade potreby spolupracovať s veterinármi. Učíme ich zodpovednosti, veď niekedy je potrebné chorému zvieraťu aplikovať lieky aj 5x denne. Keď opomenieme v súčasnosti hádam najviac spomínanú vtáčiu chrípku, pre človeka choroby dravcov nepredstavujú väčšie nebezpečenstvo, to skôr mestské holuby sú prenášačmi rôznych nebezpečných ochorení. Dravce majú svoje vlastné zdravotné problémy. Napríklad, ak dlho stoja na jednom mieste, vytvárajú sa im otlaky. Niekedy dochádza k poškodeniu operenia, najmä pri neodbornom domácom chove, ale naši žiaci vedia tieto chyby krásy opraviť, nastavujú operenie, nahradia ho novým.“ A čo rozmnožovanie, zaujímame sa. „U nás sa rozmnožovanie nerobí, máme však na Slovensku vlastné odchovne, v ktorých dávame prednosť umelej inseminácii. Inak, dravce sú príkladnými rodičmi, rodičovský pár učí mladé lietať a loviť.
Ak by vás zaujímala inteligencia týchto operencov, vedzte, že ich delíme do troch skupín. Prvú tvoria dravce nízkeho letu - jastrab, krahulec, myšiak - ak sa náhodou stratia, po troch dňoch už nepoznajú majiteľa a zdivejú. Druhá skupina - dravce vysokého letu – sokoly, sú inteligentnejšie, sú schopné pamätať si, prejavujú určité city. Tretiu skupinu tvoria orly - sú najviac inteligentné, majú dobré aj zlé vlastnosti, vedia prejaviť žiarlivosť, zákernosť, vedia byť zlostné, čo sa prejaví najmä vtedy, ak sa im nepodarí nič uloviť. Majú však aj dobré vlastnosti, naviažu sa citovo a majiteľ sa stane pre nich náhradou za partnera, vedia mu prejaviť city a náklonnosť.“
Napriek všetkým zaujímavostiam, ktoré sme sa dozvedeli, stále ostávajú visieť vo vzduchu nevypovedané otázky. Prináša sokoliarstvo aj nejaký osoh spoločnosti? Chovajú sa tieto dravé vtáky len kvôli občasnému lovu či zábave? Štefan Petrikovič akoby vycítil, čo sa ho chceme spýtať, dodáva: „Chcem vám povedať, že využitie dravých vtákov je v skutočnosti oveľa širšie. Okrem toho, že takýto lov predstavuje najstaršie dedičstvo loveckej kultúry, ľudia väčšinou poznajú len rekreačné či športové využitie dravcov pre voľné chvíle a potulky revírom. V skutočnosti je toho, samozrejme, oveľa viac. Dravce sa dajú využiť napríklad aj na biologickú ochranu letísk. Naši absolventi pôsobia v súčasnosti na všetkých letiskách na Slovensku. Okrem toho dravce sú využívané na biologickú ochranu poľnohospodárskych plodín, ako sú slnečnica, hrozno. V Kanade sme už boli takto chrániť čučoriedky. Dravce chránia aj naše sídliská, nemocnice, pekárne či štátne majetky pred havranmi, škorcami, vrabcami, holubmi. Zúčastnili sme sa napríklad aj ochrany límb vo Vysokých Tatrách. Žiaľ, o týchto otázkach verejnosť zrejme veľa nevie, z čoho vyplývajú rôzne predsudky voči sokoliarom. Preto je v súčasnosti taká dôležitá osveta v školách všetkých stupňov o význame dravcov v ekosystéme. Tí, ktorí sú dostatočne informovaní, majú úctu k ich schopnostiam. Záchrana dravých vtákov, rehabilitácia a ich návrat späť do voľnej prírody, to sú ciele, ktoré sme si stanovili, a verím, že sa nám ich podarí aj dosiahnuť.“
Autor: Mária Sliacka
