sím, pomôž aj mne!“ prosil 19-ročný syn svoju mamu. Nie, neplakal, nesťažoval si, hoci vedel, že rakovina mu rozožiera telo. Ani taká obrovská sila, akou je materinská láska, nedokázala poraziť zákernú chorobu. Martinko Sucháč 4. mája v roku 2005 zomrel. Do sŕdc jeho najbližších sa vkradol smútok a neopísateľný žiaľ. Napokon, plakali nielen oni. Veď len kamenné srdce by nesúcitilo s rodičmi, ktorí stratili jediného syna. Pri jeho hrobe stále horia sviečky. „Martinko navždy ostane pre mňa mojou hviezdou. Jedinou, veľkou a jasnou,“ tvrdí pani Zlata. Smrť jej syna ju zranila, ale nezlomila. Rozhodla sa pomáhať iným. Založila Nadáciu „Nádej Martinka Sucháča“.
Náhla bolesť brucha
Martin mal všetko. Chápavých rodičov, lásku, talent aj materiálne zázemie. Po rodičoch zdedil húževnatosť a mamka ho naučila skromnosti a pokore. Rád fotil a jazdil na kolieskových korčuliach. Prijali ho na vysokú školu, tešil sa na posledné prázdniny na strednej škole. Dvadsiatehopiateho februára mali gymnazisti ples. Martin sa zabával, tancoval. Vyzeral dobre, bol veselý. Na druhý deň ho začalo pobolievať brucho. „Myslela som si, že niečo zlé pojedol. Veď 29. januára sme absolvovali kvôli vojenskej službe podrobné vyšetrenia a nič mu nebolo. Martinkovi bolesti neprechádzali. Vyľakal ma. Zašli sme do našej nemocnice. Tu som sa po prvý raz stretla s aroganciou mojich kolegov v bielych plášťoch. Už si presne nespomeniem na slová, ktorými nás počastovali. Syn trpel. Mal veľké bolesti. Jeden lekár nám povedal, že je to slepé črevo. No keď k nemu prišiel druhý, len oznámil, vážení, apendix to nie je a odišiel. Syn mi stískal ruku a plakal od bolesti. Sestra mu na vlastnú päsť spravila pečeňové testy. Neboli dobré. Na druhý deň som zavolala priateľke, ktorá pracuje na Ministerstve zdravotníctva. Zariadila, aby nášho syna poslali na sono. Potom nasledovala operácia slepého čreva a biopsia. Z pečene mu zobrali vzorku. Až neskoršie sme sa dozvedeli, že vzorky mali byť narezané priečne a nie kolmo. Prepustili ho domov. Lekár zahlásil, že je zdravý a môže chodiť aj na prechádzky,“ objasňuje lekárnička.
Na pečeni mu zistili nádor
Martinov stav sa nezlepšoval. Lieky proti bolesti nezaberali. Deviateho marca ho rodičia odviezli do nemocnice v Banskej Bystrici. „Na pleci mal nalepenú náplasť proti bolesti. Lekár sa na neho pozrel a zahlásil, že či vie, čo to má na pleci. Vraj to mávajú len tí, ktorí majú rakovinu. Môj syn zbledol. Pozrel sa na nás, no nič nepovedal. Ten doktor, nemohol mať deti a ľudskosť mu bola na míle vzdialená.“ Udalosti nabrali rýchly spád. Martin začal krvácať. Lekári stále nevedeli určiť diagnózu. No rodičia už tušili, že to nebude dobré. „Nič s nim nerobili, len mu dávali infúzie. Zúfalí sme mu vybavili vyšetrenie v Národnom onkologickom ústave v Bratislave. Najskôr ho zobrali na interné oddelenie. Odtiaľ ho previezli na chirurgiu. Cez nos mu zaviedli sondu. Zastavili krvácanie. Prístroje potvrdili to, čo sme tušili. Naš syn mal na pečienke útvar veľký osem centimetrov. Dvadsiatehotretieho marca ho operovali. Zo žalúdka mu odsali dva litre krvi. Potvrdili nádor. Po operácii sa Martinko cítil lepšie. Dokonca si chcel isť umyť zuby a kázal si doniesť noviny. Po dvoch dňoch sa jeho stav zhoršil. Upadal. Nádor bol agresívny. Prosili sme doktorov, aby zachránili nášho synčeka. Žiadali sme ich o transplantáciu pečene. Peniaze neboli problém. Nedalo sa! V nádore boli vraj až tri druhy rakovinových buniek. Deň, čo deň sme sedeli pri jeho lôžku a snažili sa o to, aby čo najmenej trpel.“
Martin je mojou hviezdou
Martin tušil, že to s ním nie je dobré. Kamarátom odkázal, že ich už asi viac neuvidí. No pred rodičmi nehorekoval, nebedákal. Nechcel im spôsobovať ešte väčšiu bolesť. Len ich prosil, aby boli pri ňom. Upratal si v duši a pokojne čakal na svoj ortieľ. Na veľkonočnú nedeľu presne o polnoci prestal dýchať. Lekári ho resuscitovali. Oddialili smrť. Rodičia sa nevzdávali. Zháňali drahé lieky, bojovali o záchranu svojho syna. Márne. Martinovo srdiečko dotĺklo 4. mája. Zhasla jeho svieca, ale tá na cintoríne horí deň aj noc. Ubolená matka s otcom chodí za svojím synom dva razy za deň. V jeho izbe ostalo všetko tak, ako by sa mal do nej každú chvíľu vrátiť. Tričko, ktoré mal najradšej, je vyžehlené, korčule sú odložené v kúte. „Možno mi nebudete veriť, ale ja viem že moja hviezda je stále pri mne. Počujem jeho kroky, na Valentína mi na zrkadlo v kúpeľni nakreslil dve srdiečka. Keď som si dala uterák na jeho madlo, začal sa trepotať. No keď ho poprosím, že som unavená a potrebujem sa vyspať, tíško sa vzdiali. Denno denne si kladiem otázku, prečo musel zomrieť. Asi to tak malo byť. Modlím sa, za pokoj všetkých mŕtvych a som rozhodnutá pomáhať všetkým živým, ktorí to potrebujú. Preto tá nadácia, preto zbierky, ktoré budú nasledovať. Meno môjho syna prepožičiam, pre nádej ostatných. Veľmi si želám dať šancu tým, ktorí sú chorí a nemajú peniaze. My sme ich mali, no nepomohli nám. Som lekárnička, v našom dome je onkologická ambulancia a nedokázala som pomôcť synovi. Napriek konexiám, ktoré sme mali, prístup lekárov k nám bol arogantný a ľahostajný. Samozrejme, neboli takí všetci. Často sa však zamýšľam nad tým, ako pristupujú k pacientovi, ktorý nemá ani známosti a ani peniaze,“ hovorí pani Zlata, ktorá má na zdravotníctvo od smrti svojho syna iný uhol pohľadu.
