V listine kráľa Bela II. pre kláštor v Bzovíku z roku 1135 sa spomínajú vinice v Pečeniciach. Záznamy z 12. storočia poukazujú na to, že celé južné Slovensko bolo oblasťou, kde sa pestovala vínna réva. V roku 1340 vrátil kráľ Belo IV. majetok v Krškanoch zákonnému majiteľovi, „...okrem vrchu, na ktorom sú vinice“. Máme písomné záznamy o tom, že kláštory, ktoré vlastnili vinice ďaleko od svojich sídiel, prikazovali svojim poddaným „v rámci ich povinností voziť im víno“. Už v
11. storočí sa vyváža víno z Uhorska do západných krajín. V roku 1390 sa spomínajú vinice v Tekovskej župe, a to v Kozárovciach. Kozárovské víno sa vyvážalo v tomto čase do Ostrihomu. Ešte predtým, od roku 1372 máme bezpečne doložené pestovanie vínnej révy v Rybníku. V roku 1388 na príkaz kráľovnej odstupuje Starý Tekov zem Baraiy Teleke Blažejovi Forgáčovi, kráľovskému pivničnému majstrovi. V roku 1270 predal Devičany a Bohunice kráľ Belo IV. dvom banskoštiavnickým mešťanom za 250 hrivien striebra. V oboch lokalitách boli vinice. K novému rozmachu pestovania vínnej révy a zakladaniu viníc došlo v Tekove začiatkom 18. storočia. A to predovšetkým v Rybníku a v Čajkove. V roku 1715 bolo najviac viníc v Čajkove (622-796 kopáčov, 1 kopáč = 94 siah). Za ním nasledoval Rybník (400 kopáčov), potom Beňadik (393 kopáčov) a za nimi Levice. V roku 1720 bolo víno z Rybníka a Čajkova najviac cenené a patrilo medzi najkvalitnejšie vína v celom Uhorsku. Z ostatných obcí Tekovskej župy mali ešte kvalitnejšie vína sedliaci v Kozárovciach, Opatovej, Svätom Beňadiku, Mýtnych Ludanoch. Vinohradnícka oblasť na ľavej strane Hrona, od Svätého Beňadika po Levice, patrila medzi najdôležitejšie v Uhorsku. Bolo tu dvanásť vinohradníckych obcí a tri mestečká. Polovica z celkovej rozlohy viníc sa nachádzala práve v Tekovskej župe, pretože tu mal vinič najpriaznivejšie podmienky. Miroslav Pius
