Bol som veľmi hyperaktívne dieťa, no vtedy sa tomu hovorilo, že som chlapčisko, v ktorom všetci čerti šijú... Mojim rodičom ani na um neprišlo zájsť so mnou k psychiatrovi a psychologické poradne v tom čase neboli. Tak sa trápili so mnou sami a neustále ma napomínali čo sa môže a čo nie. Občas to zdôraznili aj bitkou. O žiadnych právach dieťaťa sme neboli poučení a linky dôvery boli tiež neznámym pojmom. Takže každý rodič, ktorý mal podobné problémy, sa utešoval tým, že hádam bude mať to chlapčisko rozum a pochopí, čo je správne a čo nie.
Často si spomínam na pár príhod, ktoré sa spájajú s veľkonočnou kúpačkou. Mal som asi šesť rokov. Pretože moja mama si potrpela na tom, aby sme boli vždy pekne oblečení (paráda musí byť, aj keby jesť nebolo čo), dala mi ušiť pekné biele šatôčky s krátkymi nohavičkami a do toho bodkovanú košieľku s mašľou. Vtedy bola Veľká noc koncom apríla a počasie sľubovalo slnečný Veľkonočný pondelok. Keď mi mama vyskúšala nové šaty, všetkým som sa páčil. Svorne skonštatovali, že som ako „z cukru“. Nepripisoval som tomu žiadny podstatný význam, najlepšie som sa aj tak cítil v teplákoch a športových topánočkách. Jediné čo mi na nich vadilo, bolo šnurovanie. Vždy som povynechával pár dierok, šnúrky zostávali dlhé, mašličky sa rozväzovali a ja som sa na nich potkýnal. Aj vtedy, na Zelený štvrtok som behal s chlapcami zo susedných domov. Najradšej sme sa hrávali „na doskách“. Boli to pyramídy tenkých latiek, z ktorých vyrábali v blízkej továrni sudy. Keď si na to dnes spomeniem, zdá sa mi to naozaj neskutočné, že nikto z nich v tom čase nič neukradol, hoci neboli ničím ohradené. Dnes by tam nevydržali ani pár dní. Aj v ten deň sme behali medzi sudmi a robili sme si v nich bunkre. A pretože som mal vždy naponáhlo, rozviazaná šnúrka sa mi zachytila o vyčnievajúcu dosku a ja som padol rovno na ústa. S veľkým plačom som sa vracal domov, pretože som zistil, že mi z úst tečie krv a vypľúvam aj zúbky. Našťastie, boli ešte mliečne. Keď ma zbadala moja mama, hneď zanechala rozpracované cesto na koláče, ktoré nesmeli na veľkonočnom stole chýbať. Ratovala ma, ako vedela, no i napriek ošetreniu a prvej pomoci som mal ešte aj na Veľkonočný pondelok ústa opuchnuté, noštek odretý a pri úsmeve, ktorý mi spôsoboval bolesť, sa mi tvár skrivila do bolestnej grimasy. Vzdať sa túžobne očakávanej kúpačky som sa nechcel, i keď som vyzeral, akoby som mal namiesto úst rypáčik. Z nedele do pondelka som ani spať nemohol a ráno som už s tatom vyštartoval po rodine a dobrých známych. Celý hrdý s upleteným malým korbáčikom som zbieral čokoládové a natvrdo uvarené maľované vajíčka. Korunky, ktoré som občas tiež dostal, som si doma uložil do šporkasy.
V tú Veľkú noc sa mi však lepila smola na päty a akoby toho zla ešte nebolo dosť, cestou som stratil aj opasok z nového kabátika. Keď som prišiel domov, rozbehol som sa k mame so slovami: Nehnevaj sa mami, stratil som aj „špás“. O aký špás ide, pochopila až keď jej to vysvetlil oco.
Ďalší zážitok mi utkvel v pamäti aj na inú Veľkú noc, keď som už mal o pár rokov viac. Tiež som bol „okúpať“ jednu tetu, maminu kolegyňu, ktorá ma obdarovala veľkým čokoládovým vajcom s čokoládovými bonbónmi v krásnej škatuli. Keď som si ho hrdo niesol, stretol som jej syna, môjho rovesníka a kamaráta, ktorý sa z kúpačky vracal domov. Pretože som vychádzal z ich záhrady, začal kričať: To je moje vajce, to je moje vajce! Pretože som nevedel, prečo ma takto nespravodlivo obviňuje, pritískal som si čokoládové vajce udivene o hruď. Chvíľu sme sa takto naťahovali, až mi škatuľka spadla, vajce sa z nej vykotúľalo, cukríky sa vysypali po zemi. Keď sme videli, že ani jeden, ani druhý z nás už nebude mať celé vajce, prestali sme sa biť, bratsky sme sa s ním rozdelili a spokojne sme sa pobrali kúpať o dom ďalej.
Autor: to