štiavnický Nácko, jeho dnešný predstaviteľ, v civile Jozef Osvald.
Poklona, pán profesor
Nedá sa začať ináč ako poctou Jozefovi Vášárymu (áno, je to otec sestier Vášáryových), ktorý bol v Štiavnici veľmi obľúbený. Ako stredoškolský profesor slovenčiny sa o štiavnické nárečie zaujímal, písal o ňom a zbieral aj vtipy, žarty, historky – banícke špásy a huncútstva. Bolo ich dosť, lebo taká ťažká práca v podzemí musela byť vyvážená veselým duchom a vtipom, aby zľahčila napäté a ťaživé situácie. V 50-tych rokoch, kedy sa Náco „narodil“, boli veľmi populárne estrády, všade tam, kde sa ľudia stretávali pri rôznych príležitostiach, najviac tlieskali práve ľudovým rozprávačom. A štiavnický Nácko v podaní profesora Vášáryho za dve desaťročia vystúpil neuveriteľných 1155 – krát!
„Oslovili ma, až keď pán profesor zomrel,“ hovorí Jozef Osvald, „možno preto, že som mu pomáhal zbierať tie vtipy. Tak som sa ja k tomu dostal, aj keď som nikdy nerecitoval, ani nehral divadlo. Štiavnický Náco v mojom podaní – to nie je rola, ale záľuba,“ vysvetľuje. Okrem tejto jedinečnej má ešte ďalšie dve - cestovanie a banské lampy.
Náco mení šatník
Profesor Vášáry vystupoval v starej slávnostnej baníckej uniforme. Keď sa Náca ujal Jozef Osvald, prvé, čo urobil, zaobstaral mu nový šatník. „V tom čase začínal náš banícky spevokol Štiavničan, tak som si všímal, ako bol v pesničkách Náco znázornený. A podľa toho som ho aj začal stvárňovať. Na hlavu som mu dal klobúk, pričervenil som mu nos, lebo Náco si rád vypil ako každý baník, a ako každý baník musel mať aj fúzy. Tie totiž nosili aj z hygienických dôvodov, zachytávali prach. Podľa pesničiek mal károvanú košeľu a lajblík, spod neho museli byť vidno hodinky na retiazke - tá bola obyčajná, ale Náco si ju každý týždeň natrel na žlto, aby ľudia videli, že chodí so zlatými hodinkami. Nohavice museli byť kárované, tie som zohnal z Ameriky od svokry. Najťažšie bolo zohnať obnosené semišové bagandže, ale tie som našťastie našiel v jednom starom rozbúranom dome tu na Paradajze. Pôvodný je aj kufor z roku 1887, ten som našiel v štiavnickom Kammerhofe. A v kufri, ktorý má nápis Nácko na cestách, má, nuž čo iné ako „šerblík“, ktorý mu tam dala starostlivá žena Léna…“ Oblečenie i rekvizity hovoria nielen o jednom štiavnickom huncútovi, ale aj o ľuďoch, ktorí v Štiavnici chodievali „na špacírung“ na dodnes známy trotuár. Preto ani Náckovi nesmela chýbať prechádzková bakuľa, prípadne „amprtieľ“, po štiavnicky dáždnik. Neskôr postavičku jej predstaviteľ vylepšil aj tým, že mu na zadnú časť tela pridal „ošliador“ – zásterku z oslej kože, ktorú nosili baníci pri práci pod zemou.
Dobráčisko, beťár, figliar, huncút…
Keď zozbierali vtipy, anekdoty a žartovné príhody Náca, jeho ženy Lény, kamarátov Lojza, Handza či susedy Pepiny, ukázalo sa, že ich koluje medzi štiavnickým ľudom viac ako tisíc. „Niektoré vymysleli Štiavničania, iné povymýšľal závistlivý svet,“ smeje sa Jozef Osvald. Tvrdí sa však, že väčšinou ide o skutočné príbehy. Tie si dnes už v knižnej podobe odnášajú ako suvenír aj mnohí návštevníci Banskej Štiavnice. Jozef Osvald v prestrojení za Náca najradšej rozpráva vtipy v baníckom prostredí, kde im rozumejú. Súvisí to s baníckym slangom, ale aj tvrdým štiavnickým nárečím, ktoré sa nedá v niektorých vtipoch vynechať. Stávalo sa, že estrády štiavnického Náca trvali tak dlho, že museli prítomných vyzvať: „Ludya dobrí, konec, ráno treba ist fárat!“ Medzi mládežou sa mu Náckove vtipy hovoria ťažšie: „Už im nerozumejú, majú iné myslenie a smejú sa už na iných veciach,“ vysvetľuje. Ale ako si ich všetky zapamätá? Na to má Náco svoj trik. „Aha,“ ukazuje na hrubý štôs kartičiek, „jednu z nich vytiahnite a prečítajte začiatok…“ Vyberiem kartičku a čítam: Nácka seklo v krížoch…. A Nácko bez zaváhania pokračuje: …Léna ho odvlečie k lekárovi a v ordinácii mu povie: „Nácko, tu sa pekne rovno postau, nak pán doktor vidya, aký si krivý.“
A zase niekto príde
Pán Osvald zbiera vtipy aj ďalej, prišiel na to, že ich zdroj je nevyčerpateľný. Vznikajú stále nové, on ich sem - tam prispôsobí, „zaktualizuje“. Má už vnuka i vnučku - vnuk spočiatku robil Náckovi spoločnosť v tradičnom Salamandrovom sprievode, ktorý vždy začiatkom septembra prechádza Zlatým mestom, ibaže Jakub už vyrástol. Kto bude pokračovať v tradícii rozprávača baníckych príbehov? „Nuž čo, zase niekto príde, obyčajne len tak náhodou, je to všetko zhoda okolností,“ verí Jozef Osvald, ktorý má dnes 70 rokov. Raz do mesiaca sa v Baníckej krčme stretávajú bývalí baníci, členovia už spomínaného Banskoštiavnicko-hodrušského baníckeho spolku, aby sa porozprávali o starej, novej, ale aj budúcej Štiavnici. Bane sú zatvorené, ale dokedy žijú ľudia, ktorí v nich dolovali zlato a striebro, ožívajú v rozprávaní aj ich príbehy. „Aj keď bola v bani ťažká robota, baníci vždy mali obrovský zmysel pre humor,“ hovorí Jozef Osvald, baník v dôchodku. „Keď niekto niečo vyparatil, v tom momente to bolo niekde napísané, alebo poskladaný veršík, dalo sa mu to na vozík. V Hodruši v bani, ako sa vchádzalo do štôlne, bol veľký televízor, ale len rám. A každé ráno sa tam objavilo nakreslené a slovami skomentované to, čo sa deň predtým medzi baníkmi stalo. Nikto nevedel, kto to vyvesuje, až keď ten chlapík zomrel. A čím sa niekto na to viac hneval, tým mal väčší posmech. A tak aj ja, keď sa ma pýtajú, či ma nezlostí, keď mi na ulici hovoria Nácko - veru radšej poviem, že nie.“
Nácko sa chystá aj do bronzu
Banská Štiavnica sa stáva mestom škôl, mladých ľudí. Viac ako tisícročná tradícia baníctva, ktorá zanechala na takom malom priestore vyše sto vyhĺbených šácht, okolo 300 banských diel, odchádza do minulosti, už nenávratne. Ostane skanzen, múzeá, historické a technické pamiatky, ktoré spolu s nevšednou prírodou umožnili zapísať Banskú Štiavnicu v roku 1993 na Listinu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO. A k tomuto dedičstvu patrí aj postava štiavnického Nácka. Na jeho sochu - mala by stáť na štiavnickom trotuári – sa práve koná verejná zbierka, ktorú okrem baníckych spolkov organizuje cez svoju internetovú stránku aj mesto. Na jej odhalenie príde isto celá hrdá Štiavnica. Keby to tak pán profesor Vášáry bol tušil.
Autor: Iva Hanková
