kusným králikom“, na ktorom sa malo ukázať, či je myšlienka zrealizovania osemročného gymnázia dobrým nápadom. Zdá sa, že v tomto malom „pokuse“ sme obstáli celkom dobre, keďže súčasťou našej školy je už osem tried, od primy až po nás, skoro dospelých, oktávanov.
História našej triedy sa začala písať, celkom logicky, pred ôsmimi rokmi, presnejšie v septembri roku 1998, kedy sme ako malé desať- až jedenásťročné bezstarostné deti vstúpili na pôdu veľkej školy – gymnázia. Celkom nečakane sme tak zmenili zabehnutý a roky fungujúci školský život nielen „veľkým“ gymnazistom, ale aj „veľkým“ profesorom. (Ne)vedome sme im viac ako častokrát zvyšovali hladinu adrenalínu v krvi, krvný tlak, denne sme testovali funkčnosť a výkon ich hlasiviek a z tých trpezlivých a odolných profesorov sme robili len „uzlíky nervov“. Zo začiatku to nevyzeralo ružovo ani na jednej strane – my, malí „Denisovia“ sme boli všade, lebo sme sa chceli čo najrýchlejšie a najlepšie zoznámiť s novým prostredím a s novými ľuďmi. Im sme síce siahali ledva po pás, ale v ničom sme nechceli byť o nič horší než oni a samozrejme, všade, kde boli oni, sme museli byť aj my. Nikdy nám preto nič neuniklo a vedeli sme aj to, ktorý štvrták sa cez prestávky bozkáva s prváčkou, ktorí študenti chodia tajne fajčiť za telocvičňu a dokonca aj to, kto chodí „poza školu“. Za celú triedu môžem skromne povedať, že s nami nie je nikde nuda, dokonca ani na výletoch a exkurziách. Napríklad, v Banskej Bystrici sa nám spoločnými silami podarilo sfúknuť večný oheň, ale na nás, ktovie prečo, nebol nikto hrdý, práve naopak, naše výlety nám obmedzili takmer na minimum. S našou školou sme toho prežili naozaj dosť. Jej súčasťou sme už tak dlho, že sme ešte stihli poznať vtedy obyčajných študentov, dnes už „veľké celebrity“ – Roba Miklu a Ivana Štroffeka. Boli sme svedkami, či už rôznych a hlavne mnohých školských akcií, zmeny riaditeľa, ale aj presídlenia školy a jej modernizácie. Každý rok sme sa snažili viac a viac gymnáziu prispôsobovať, ale aj tak sme museli vždy niečím vynikať, to by sme už potom, prirodzene, neboli my, nekonvenčný kolektív (ako nás jeden nemenovaný profesor nazval). Dokonca aj naša stužková bola trochu iná ako ostatné. Traja odpadnutí hovoria za všetko. Známkami sa tiež nezaraďujeme k tým najlepším, ale to nemá nič spoločné s našou inteligenciou, ktorá je u väčšiny prípadov z našej triedy nadpriemerná, u niektorých hraničiaca s genialitou, možno. Naše heslo totiž znie jednoducho, a pritom veľmi múdro: „Neučíme sa pre známky, ale pre život!“. Dnes už, tak ako mnoho iných štvrtákov a oktávanov, stojíme pred našou, zatiaľ najväčšou skúškou – maturitou. Tá, dúfam, ukáže, čo v nás skutočne je a my budeme môcť dovoliť profesorom konečne si vydýchnuť po ťažkých, ale na druhej strane, určite ich najvtipnejších ôsmych rokoch strávených v našej spoločnosti.
A na záver päť minút slávy pre tých, o ktorých tento článok bol, aby aj oni niečo z toho mali. Takže tu sú: Jakub Baláš, Jana Balážová, Rasťo Baran (ex), Marián Beňo, Richard Burcl, Michaela Debnárová, Lenka Galbová, Hanka Hermanová, Veronika Hermanová, Daniel Hlaváč, Veronika Holicová, Martin Husár, Michal Husár, Mária Chovancová, Viktória Ivanová, Mária Janúchová, Michal Kapusta, Alexandra Karásková, Milan Kubík, Matej Ladiver, Alena Páleníková, Monika Pružinová, Lukáš Riho, Lenka Sádovská, Martin Slašťan, Samuel Spáč, Eliška Šaková, Barbora Ševčíková, Karol Valko, Peter Vetrák, Katka Voštiarová a ešte tí, ktorí nás na poradách obhajovali a vždy stáli pri nás: triedni profesori – Ivan Zachar (ex) a Dana Zacharová.
