Pondelok, 3. október, 2022 | Meniny má Stela

Curriculum utečenca

Život je skutočne plný náhod. Jednu z nich nám priniesol mail od Milana Kemiaca, rodáka z neďalekej Dolnej Trnávky, ktorým nás požiadal o kontakt na jedného z našich dopisovateľov. Na tom by nebolo nič nezvyčajné. Ten mail však prišiel až z ďalekej Brazíl


ie od univerzitne vzdelaného človeka, ktorý v šesťdesiatom deviatom emigroval z bývalého Československa. Zaujalo nás, že ešte aj po toľkých rokoch sa stále zaujíma o Slovensko a rodný región. Ako tvrdí, denne si prostredníctvom internetu prečíta slovenské denníky a koncom týždňa aj týždenníky, náš nevynímajúc. Prvé maily vystriedali ďalšie a dnes vám prinášame príbeh jedného z mnohých Slovákov, ktorí koncom šesťdesiatych rokov minulého storočia opustili rodný kraj.
Manželka odišla prvá
„Keď som odchádzal zo Slovenska, mal som 33 rokov, vyštudovanú ložiskovú geológiu na PFUK v Bratislave a prax geológa. Pracoval som v Banskej Štiavnici, Jelšave, Tisovci a nakoniec v Bratislave,“ vracia sa Milan do obdobia pred emigráciou. „Zo Slovenska odišla najprv manželka s päťročnou dcérou. Išla priamo do Argentíny, kde sa narodila a kde ešte žili jej starí rodičia. Mala aj argentínsky pas... Po piatich mesiacoch som ju nasledoval. Odchádzal som s vedomím, že sa už asi nikdy nevrátim, zmena režimu bola vtedy nereálna. Na Slovensku som nechal otca, mamu a brata.“
Azyl vo Francúzsku
Milan ušiel do Francúzska, kde asi sto kilometrov od Paríža žila jeho teta. Nezdržal sa u nej dlho, prvé mesiace v úlohe utečenca prežil sám v Paríži. „V porovnaní s Rakúskom, kde utečenci čakali v azylových táboroch, žili emigranti v Paríži doslova prepychovo,“ pokračuje dnes už sedemdesiatnik Milan. „Rôzne organizácie potrebovali vykázať utečencov, aby dostali peniaze. Vtedy ich tam bolo málo, neexistovali utečenci z Afriky alebo Arabi. Emigranti z Československa mali prednosť, veď väčšinou išlo o vzdelaných odborníkov. V Paríži nás lanárili rôznymi výhodami. Poskytli mi hotel, aj keď treťotriedny, ale býval som sám v centre mesta. Dávali mi stravu, vreckové. Život tu bol veľmi zaujímavý.“ Z Francúzska mohol odísť do viacerých štátov - Kanady, USA, Austrálie, či južnej Afriky. Ako geológ hovoriaci anglicky mal istú prácu, no kvôli manželke chcel ísť do Argentíny.
Smer Argentína
„Vo Francúzsku som čakal štyri mesiace, kým rodina v Argentíne zohnala peniaze na cestu. Tá trvala šestnásť dní,“ pokračuje. „Cestoval som veľkou talianskou loďou Augustus na linke Janov - Buenos Aires. Vtedy ešte takéto lode pravidelne premávali, viezli tisícdvesto ľudí ubytovaných v troch kategóriách (palubách) - od prepychovej až po najchudobnejšiu.“ Podľa jeho slov bola plavba do Argentíny veľmi príjemná, vo väčších prístavoch sa stálo celý deň s možnosťou prehliadky mesta. Na lodi mali výbornú stravu, kopu dobrého vína, denne zaujímavé spoločenské programy, filmy. Na palube boli dokonca dva bazény a dva orchestre vyhrávali každý večer až do rána...
Manželkin starý otec
„Zaujímavá bola história starého otca mojej manželky,“ opisuje Milan prípad, ako sa dá o všetko prísť. „Volal sa Viktor Macko, pochádzal z Valaskej Belej. Do Argentíny odišiel veľmi mladý po prvej svetovej vojne. Za krátky čas sa vypracoval na jedného z najbohatších farmárov v provincii Chaco, kde žili tisícky Slovákov. Neskôr si priniesol rodinu zo Slovenska. No ako deti vyrástli, nechcelo sa im robiť na poli, chceli ísť do Bue- nos Aires. Neboli však na tamojší život pripravení a prakticky všetko stratili.“
Nový začiatok
Po príchode do argentínskeho Buenos Aires sa zamestnal ako elektrikár. „Robil som načierno, nemal som doklady na prácu. Tú mi vybavil Alojz Macek, v tom čase predseda Slovenského spolku. Bola to ťažká robota. Vstával som ráno o štvrtej a domov som sa vracal o desiatej v noci,“ spomína Milan. „Oproti životu v Bratislave to bol skutočne šok, no vedel som, že len dočasne! Na porovnanie, za môj plat som dokázal pre rodinu platiť hotel a stravu. Dnes by to bolo absolútne nemožné.“ Milanovi v začiatkoch veľmi pomohli aj rečové znalosti. „Obstojne som hovoril po francúzsky, anglicky a španielsky. Jazyky som sa učil ešte na Slovensku, akoby som tušil, že raz sa naskytne možnosť ísť von pracovať.“ V Buenos Aires stretol viacero povojnových utečencov zo Slovenska, zo známych napríklad Jána Ďurčanského, Stanislava Polakovica.
Vlhko horšie ako mráz
Podnebie v Buenos Aires je dia- metrálne odlišné od nášho. „Veľmi nepríjemné je v zime. Nemrzne, no je strašne vlhko a to sa znáša horšie ako veľký mráz,“ vysvetľuje s tým, že ani leto nie je o nič lepšie. „Je tiež veľmi dusno a vlhko. Potom som ale pracoval štyri roky vo veľkej podzemnej bani na olovo, zinok a striebro, ktorá začínala vo výške skoro päťtisíc metrov a tam bolo podnebie úplne iné. Pred prijatím do práce som musel prejsť prísnymi lekárskymi prehliadkami. V tej výške obsah červených krviniek stúpne z normálnych tri až štyritisíc na sedemtisíc, niet tam vtákov, múch, ani iného hmyzu. V noci klesajú teploty pod mínus desať stupňov, slnečné žiarenie cez deň ničí kožu, vo vzduchu je veľa statickej elektriny. Často dotyk nejakého kovového predmetu dá úder, až to človeka omráči... Deti v tej výške rastú pomaly a mentálne sa pomalšie rozvíjajú. Na zmiernenie týchto problémov sa pije čaj z koky. Baníci, väčšinou bolívijskí indiáni, pri práci žujú pastu z koky, čo zaháňa únavu a pocit hladu. Vydržia síce veľmi ťažko pracovať, no po tridsiatke sú z nich ruiny a zomierajú ako muchy.“ Vtedy žil Milan s rodinou v pohodlnom štvorizbovom dome, ktorý dostali od zamestnávateľa. Bol to dom so všetkým vybavením od nábytku, cez kuchynské zariadenie, až po posteľnú bielizeň. „Mali sme dve slúžky platené spoločnosťou. Jedlo a pitie, a to nie hocijaké, sme mali zdarma...“
Rukojemník gerileros
Idyla však nemala trvať dlho. „V roku 1973 bolo v Argentíne veľa gerileros. Spolu so vzbúrenými baníkmi obsadili baňu a nás držali ako rukojemníkov. Vypálili byty, domy, do vzduchu vyhodili stroje, autá a všetko čo našli. Boli aj mŕtvi. Nás zavreli v jednom dome. Po niekoľkých dňoch nás na rozkaz prezidenta Peróna oslobodila armáda. Vojaci nám dali niekoľko minút na nastúpenie do áut, nebol čas zobrať si ani šaty,“ spomína na pohnuté časy Milan. „Spoločnosť nás umiestnila v hoteloch po Argentíne, dala nám aj peniaze na stravu a kúpu potrebných vecí. Takto sme zostali takmer dva mesiace. Po tomto som nemal viac chuť zostať v Argentíne a odišiel som do Mexika.“
Mariachis a býčie zápasy
V Mexiku býval Milan s rodinou blízko mesta San Luis Potosí, ktoré by sa dalo prirovnať k našej Bratislave. Už po dvoch rokoch mu za prácu o tamojších ložiskách fluoritu mexická spoločnosť geológov a banských inžinierov udelila cenu. „Na Mexiko mám najlepšie spomienky. Mexičania sú ľudia podobní nášmu naturelu, sú priateľskí a dobrosrdeční, na rozdiel od iných juhoameričanov. Keď som tam prišiel a posťažoval sa pri pive, že som takmer bez peňazí, lebo ešte nemám otvorený účet v banke, úplne neznámy človek mi bez slova dal šek na 800 dolárov!“
Milanovi sa v Mexiku najviac páčili mariachis, cez víkendy vyhrávali v každej dedine alebo lepšom bare. Keďže ako geológ chodil za prieskumom na koni, neraz sa stalo, že ho koniec týždňa zastihol ďaleko od domova. Vtedy sa v krčme rád započúval do spevu mariachis, ktorý mu tak trochu pripomínal našu cigánsku hudbu. „Kým som býval v Mexiku, nikdy som nevynechal býčie zápasy. Videl som aj zápas, ktorý údajne nebol bežný. Jeden z vtedajších najslávnejších torerov zápasil s býkom celý čas na kolenách. Býk sa správal tiež mimoriadne a diváci boli v tranze. Ženy hádzali do arény okrem topánok, čo je dosť bežné, aj šaty. Býkovi darovali život. Hovorili, že toto sa stáva len raz za mnoho rokov. Bývali tam aj kohútie zápasy. Síce len niekoľkokrát do roka, ale začínali sa vždy až po polnoci. Dovtedy vyhrávali mariachis,“ spomína Milan, ktorému sa to voľakedy celkom páčilo, no dnes by sa vraj na toľko krvi nedokázal pozerať.
Posledný domov - Brazília
„Môj odchod z Mexika do Brazílie je divná kapitola,“ vracia sa k okamihom, kedy odišiel z krajiny aj napriek tomu, že tam bol spokojný. „Nahovoril ma na to istý Slovák, Stanislav Hlucháň. V Sao Paulo ma s ním zoznámila jedna slovenská inžinierka, už dávno mŕtva. Hlucháň bol v tom čase podpredseda Svetového kongresu Slovákov a tvrdil, že je banský inžinier a má kopu baní. Neoveril som si, kto je ten človek a potom už bolo neskoro... Nebol žiadny inžinier, všetko to bol podvod. Bol som bez dokumentácie a za čas som musel opäť robiť načierno. Neskoršie som, okrem iného, medzi garimpeirmi (zlatokopi) robil aj s drahokamom smaragdom, čo je drahšie ako zlato. Človek musel zísť primitívnou šachtou do hĺbky cez dvesto metrov, zavesený len na lane. Dnes by som to nerobil za nič na svete, bolo to strašne nebezpečné.“
Prekvapivé sú slová Milana, ktorými opisuje Brazíliu. „Naozaj sa o nej nedá povedať, že je „pekná“. Okrem pláži a Amazónii sa tu nedá na čo pozerať. Vnútrozemie je monotónne a zdevastované.“
Zlatokopom aj na penzii
Milan už 13 rokov berie penziu, no robí ako predtým, len samostatne. „Momentálne sa zaoberám jedným výskytom zlata, kde v prvej polovici minulého storočia pracovalo cez päťtisíc garimpeiros a vyťažilo sa okolo päťtisíc kilogramov. Veľa zlata bolo na povrchu, našli sa pepitas (kusy) vážiace až päť kilogramov. Trvalo to iba tak tri roky, zlato sa stratilo a viac sa nenašlo, hoci bol urobený prieskum, za ktorý som bol v roku 1984 zodpovedný. Zlato vraj zmizlo preto, že si ho majiteľ ložiska nevážil. Hovorí sa, že dal z neho urobiť zlaté zuby svojmu obľúbenému capovi a fajčil cigarety ušúľané z papierových bankoviek...“ Vďaka tomuto prieskumu však získal veľa faktov, ktoré ukazujú, že zlato môže byť na celkom inom mieste, ako bolo hľadané. „Tieto moje závery som teraz predal jednej austrálskej firme, ktorá začne už o pár týždňov s prieskumom. Rátam, že tam môže byť okolo 30 ton zlata. To sa v pôde a potôčikoch objavuje na ploche 5 krát 1 kilometer.“
Vzal si Brazílčanku
Milan je druhýkrát ženatý. Prvá manželka zomrela krátko po rozvode. Dnes so svojou rodinou býva vo vlastnom dome v meste Campina Grande (asi 400 tisíc obyvateľov). „Máme tri dcéry. Najstaršia, 18-ročná Ľudmila študuje na univerzite reči a literatúru, o dva roky mladšia Jarmila je modelkou a momentálne je v Kórei a najmladšia, sedemročná Lesana je druháčka. Hoci majú rýdzo slovenské mená, žiaľ, po slovensky nehovoria. Je to moja vina, mal som málo času venovať sa im,“ pripúšťa. Z prvého manželstva má len jednu dcéru a dvoch vnukov, žijú tiež v Campine. Ona jediná hovorí po slovensky, hoci mala len päť rokov, keď s matkou odišla zo Slovenska.
Myslí stále po slovensky
Je obdivuhodné, ako Milan stále dokonale ovláda svoj materinský jazyk. „Ťažko je naň zabudnúť, veď myslím stále po slovensky. Ale raz som sa niekde na konci sveta ďaleko v Amazónii stretol so Slovákom, ktorý žil v Brazílii od roku 1948. Po slovensky už hovoriť nevedel, ale ešte mi rozumel. U jednoduchého človeka je ľahké zabudnúť reč. Veď keď kedysi náš vojačik narukoval do Čiech, na prvej dovolenke už plietol češtinu!“
Šport a žiadne vzkriesenie
Ak má Milan voľný čas, trávi ho výlučne na internete. Voľakedy denne hrával tenis, dokonca futbal aj rugby hral v druhej národnej lige. Práca mu prinášala pohybu až až, dnes si aspoň denne polhodinu zabehá. „Som v takej fyzickej kondícii ako pred tridsiatimi rokmi,“ tvrdí.
Zaujíma nás, ako v Brazílii trávia Vianoce, či Veľkú noc. „Tieto sviatky sú tu doslova trápne. Napríklad Vianoce trvajú iba jeden deň a že vôbec sú, vidno len na obchodoch. Niet tu snehu, ktorý je taký charakteristický pre slovenské Vianoce. Veľká noc je to isté. Sviatok je len Veľký piatok, žiadne vzkriesenie, nič! Akoby tunajšia katolícka cirkev bola úplne iná ako na Slovensku. Vajíčka z čokolády zaviedli iba obchodníci a nikto ani nevie prečo a čo znamenajú.“
Nikdy svoj odchod neoľutoval
Milan tvrdí, že nikdy neoľutoval svoj odchod zo Slovenska. Nevrátil by sa ani do dnešného. „Na Slovensku mám brata, bol som u neho zo päťkrát, no naposledy asi pred desiatimi rokmi. Slovensko už nie je to, čo bývalo. Veľa vecí sa zmenilo, kopíruje sa cudzia kultúra, spôsob života, veľká kriminalita. Doslova sú trápne tie televízne programy ako VyVolení, čo aj tu z času na čas bežia. To je však Brazília s nízkou kultúrou obyvateľstva... Ale Slovensko??? V tomto zmysle sa zdá, že ten komunizmus mal predsa len aj kladné stránky,“ dodal prekvapujúco človek, ktorý práve kvôli komunistickému režimu ušiel „za kopečky“.

Najčítanejšie na My Žiar

Inzercia - Tlačové správy

  1. Slováci a peniaze: Na čo sporíme a koľko investujeme?
  2. Piešťanská firma ovládla svet zubárskych kresiel
  3. Druhý diel komiksu Posledný Follower v denníku SME
  4. Nakupovať viac ovocia a zeleniny sa oplatí každý deň
  5. Dochádzate do Bratislavy? Auto nechajte doma
  6. Notebook s dvomi obrazovkami. Ako dlho si naň budete zvykať?
  7. Púštne kráľovstvo: Prečo by ste mali navštíviť Jordánsko?
  8. 5 príkladov, kedy banke nejde len o peniaze
  1. Slováci a peniaze: Na čo sporíme a koľko investujeme?
  2. Metropolis ostáva bez inflačnej doložky
  3. Nakupovať viac ovocia a zeleniny sa oplatí každý deň
  4. Druhý diel komiksu Posledný Follower v denníku SME
  5. KOSIT hľadá do svojho tímu ďalších vodičov
  6. Náklady na domácnosť pomôže ušetriť aj kompostér FoodCycler
  7. Notebook s dvomi obrazovkami. Ako dlho si naň budete zvykať?
  8. Dochádzate do Bratislavy? Auto nechajte doma
  1. Púštne kráľovstvo: Prečo by ste mali navštíviť Jordánsko? 6 975
  2. Notebook s dvomi obrazovkami. Ako dlho si naň budete zvykať? 6 885
  3. Riskovali viac než iní. Jeden z nich sa slávy nedožil 5 899
  4. Piešťanská firma ovládla svet zubárskych kresiel 5 811
  5. Nakupovať viac ovocia a zeleniny sa oplatí každý deň 5 362
  6. Európska noc výskumníkov prináša zážitky s vedou opäť naživo 5 080
  7. Digitálne dvojča v Konštrukta-TireTech 3 927
  8. Vyskúšajte vylepšenú aplikáciu SME aj s novou SME Minútou 3 825

Blogy SME

  1. Erik Kriššák: John Stagg - Vlk a pastier
  2. Marek Mačuha: Je zníženie daní politický zločin?
  3. Anna Miľanová: Burina - v mojom poňatí...
  4. Juraj Krúpa: Neznesiteľná ľahkosť, s akou Matovič reční o Hitlerovi a médiá o fašistoch
  5. Juraj Švarc: Obecné záležitosti – práca v zastupiteľstve
  6. Matúš Lazúr: Na retardovaných vodičov platia len retardéry. Pri zastávkach MHD najlepšie také že pri 60-tke im rovno utrhne nápravu.
  7. Ján Valchár: Gratulujeme, 60.000. A ruské tanky dostávajú defekty.
  8. Miroslav Lisinovič: Z mojej papierovej dielne: gazdovský dom z Vlkolínca, kaplnky na Sivej Brade a v Holíči
  1. Matúš Lazúr: Čo bude špendlíkom ktorý spôsobí prasknutie realitnej bubliny? 7 665
  2. Roman Kebísek: Malý prehľad prepadov Jánošíka, ku ktorým sa priznal 7 569
  3. Jana Melišová: Keď sa chce, tak sa dá 💗 5 275
  4. Ján Valchár: Mohylizácia ruských brancov. Presne podľa plánu. 4 667
  5. Ján Valchár: Keď už aj propagandisti plačú... 3 876
  6. Miroslav Kocúr: Progresívny fašizmus voči kresťanom? 3 508
  7. Marek Strapko: Irán vs. Rusko 2 830
  8. Peter Slamenik: Dubák sem, dubák tam. 2 733
  1. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 48. - Arktída - Hubert Wilkins a Detroitská arktická expedícia 3/3 - rok 1928
  2. Jiří Ščobák: Co konkrétního se hovoří o finanční gramotnosti na Slovensku?
  3. Monika Nagyova: Úprimné pozdravy z Bratislavy: Ľudia nosia vo vreckách nože a ešte sa tým chvastajú.
  4. Jiří Ščobák: Plaval jsem přes Dunaj a byla to brnkačka!
  5. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 47. - Arktída - Hubert Wilkins a Detroitská arktická expedícia 2/3 - rok 1927
  6. Jiří Ščobák: Energie a plyn: Zvládneme túto zimu v poriadku? Prečo je dôležité, aby trh s plynom fungoval ako celok? Odporučili by ste fixovať ceny energií?
  7. Jiří Ščobák: Ako sa nedať podviesť v online svete? (pustite/dajte prečítať aj svojim rodičom!)
  8. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 46. - Arktída - Hubert Wilkins a Detroitská arktická expedícia 1/3 - rok 1926
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Blogy SME

  1. Erik Kriššák: John Stagg - Vlk a pastier
  2. Marek Mačuha: Je zníženie daní politický zločin?
  3. Anna Miľanová: Burina - v mojom poňatí...
  4. Juraj Krúpa: Neznesiteľná ľahkosť, s akou Matovič reční o Hitlerovi a médiá o fašistoch
  5. Juraj Švarc: Obecné záležitosti – práca v zastupiteľstve
  6. Matúš Lazúr: Na retardovaných vodičov platia len retardéry. Pri zastávkach MHD najlepšie také že pri 60-tke im rovno utrhne nápravu.
  7. Ján Valchár: Gratulujeme, 60.000. A ruské tanky dostávajú defekty.
  8. Miroslav Lisinovič: Z mojej papierovej dielne: gazdovský dom z Vlkolínca, kaplnky na Sivej Brade a v Holíči
  1. Matúš Lazúr: Čo bude špendlíkom ktorý spôsobí prasknutie realitnej bubliny? 7 665
  2. Roman Kebísek: Malý prehľad prepadov Jánošíka, ku ktorým sa priznal 7 569
  3. Jana Melišová: Keď sa chce, tak sa dá 💗 5 275
  4. Ján Valchár: Mohylizácia ruských brancov. Presne podľa plánu. 4 667
  5. Ján Valchár: Keď už aj propagandisti plačú... 3 876
  6. Miroslav Kocúr: Progresívny fašizmus voči kresťanom? 3 508
  7. Marek Strapko: Irán vs. Rusko 2 830
  8. Peter Slamenik: Dubák sem, dubák tam. 2 733
  1. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 48. - Arktída - Hubert Wilkins a Detroitská arktická expedícia 3/3 - rok 1928
  2. Jiří Ščobák: Co konkrétního se hovoří o finanční gramotnosti na Slovensku?
  3. Monika Nagyova: Úprimné pozdravy z Bratislavy: Ľudia nosia vo vreckách nože a ešte sa tým chvastajú.
  4. Jiří Ščobák: Plaval jsem přes Dunaj a byla to brnkačka!
  5. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 47. - Arktída - Hubert Wilkins a Detroitská arktická expedícia 2/3 - rok 1927
  6. Jiří Ščobák: Energie a plyn: Zvládneme túto zimu v poriadku? Prečo je dôležité, aby trh s plynom fungoval ako celok? Odporučili by ste fixovať ceny energií?
  7. Jiří Ščobák: Ako sa nedať podviesť v online svete? (pustite/dajte prečítať aj svojim rodičom!)
  8. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 46. - Arktída - Hubert Wilkins a Detroitská arktická expedícia 1/3 - rok 1926

Už ste čítali?

SkryťZatvoriť reklamu