„Mám službu v kuchyni, práve robím s pomocníkom obed,“ akoby sa ospravedlňoval kňaz Michal Hirko, gitarista a spevák ocenenej kapely, keď nás usádzal v jednej miestnosti. Tá voľakedy slúžila ako matrika, kde ľudia prichádzali kvôli krstom, sobášom. Ale odkedy nemajú na starosti kremnickobanskú faru, zmenili ju na návštevnú miestnosť. Zaujímavosťou tohto kláštora je, že sa rozprestiera v dvoch chotároch. My sme sedeli v Kremnických Baniach, kým napríklad kuchyňa je už v Turčeku. „V týchto dňoch oslavujeme už jedenáste výročie vzniku kapely,“ začína „od Adama“ Michal. „Bola to vlastne úplná náhoda a stalo sa to v Bratislave. Dvaja rodní bratia a zároveň kapucíni, dnes už kňazi, tvorili piesne a dali ich na spoločnú kazetu pod názvom Ak chceš ísť za ním. Bolo to prudko gospelové, každá pieseň bola o Bohu alebo o živote, ale z toho duchovného hľadiska. Keď som prišiel aj ja do Bratislavy spolu s ďalším kapucínom, všimli si, že aj my tvoríme piesne a tak nás oslovili. Spolu sme oprášili už nahraté skladby, pridali sme niečo nové a onedlho sme vydali prvú oficiálnu kazetu. Nasledovali ďalšie a ďalšie, neskôr sme prešli na cédečká. A práve vlani sme sa rozhodli vydať deviate CD pri príležitosti desiateho výročia vzniku kapely.“ Bolo to presne to cédečko, za ktoré im akademici udelili Aurela. „O nominácii sme vôbec nevedeli, dokonca ani o tom, že bol tento žáner zaradený do súťaže,“ pokračuje Michal. „Len nám jedného dňa zavolali, že máme prísť do Žiliny, lebo sme nominovaní, nič viac. Rozmýšľali sme či ísť alebo nie, čo nás to bude niečo stáť, čo si obliecť... Ale nakoniec sme išli. Vtedy som mal čerstvo zloženú sadru z nohy, nemohol som stáť, tak som prenos sledoval v Žiline z televízie. Ale ostatní tam išli. Keď sa vrátili, boli rozčarovaní z celého podujatia – konalo sa v pivničných priestoroch, nebolo tam ani veľa ľudí.“ Ako hovorí Michal, cena ich trochu vyviedla z miery. Nevedeli, či majú byť hrdí, alebo to brať len v tom smere, že ich hudba asi má nejaký zmysel.
„Sme taká divná kapela,“ prezrádza Michal zo zákulisia. „Tisíckrát sme sa už chceli rozpadnúť, ale tisíc jedenkrát sme sa dali dokopy. Dokonca sme vydali aj tendenčné CD pod názvom Rozlúčka s tým, že po jeho vydaní to zbalíme. Ale, nejde nám to, nevieme sa rozpadnúť. Furt si naberieme na rohy nové koncerty, teraz už do novembra máme všetky víkendy obsadené,“ pokračuje Michal, ktorý sa na gitare naučil hrať, keď mal štrnásť rokov. Hudba z rádia ho neoslovovala, preto, len čo sa naučil štyri akordy, začal si sám skladať piesne. Mal sedemnásť, keď zistil, že by chcel žiť životom kapucína. Chystal sa študovať teológiu, ale osud to zariadil tak, že hneď po skončení gymnázia vstúpil do rehole. „Cez prázdniny som bol u jedného kňaza v Brusne,“ vracia sa do minulosti. „Vedel o mne, akým smerom chcem ísť, ale keď som mu začal hovoriť o Taliansku, spýtal sa, čím vlastne chcem byť. Hovorím, že kapucínom, ale na Slovensku nemám kde pôsobiť. Na to sa zasmial, že veď hen, za dvomi kopcami sú kapucíni. Sadli sme do auta a zašli do Podkoníc. Tu som po štúdiách aj absolvoval noviciát. Bol som spokojný a šťastný, keď som videl, že je to presne to, čo som hľadal. Žijem takto už pätnásť rokov a zatiaľ nebanujem chvíľu, že som sa takto rozhodol.“
V kapele Kapucíni and Stanley sú všetci samoukovia. Pritom v nej má zastúpenie ústna harmonika, španielske gitary, bicie. Zaujímavé je, že k svojej hudobnej činnosti nepotrebujú spolu cvičiť. „Niekto zloží pieseň a prinesie ju na koncert. Niekedy si ju ani nestihneme spolu odskúšať,“ tvrdí Michal a dodáva, že poslednú oficiálnu skúšku mali presne pred rokom.
