Článok pokračuje pod video reklamou
nulého storočia pokryli asfaltovým povrchom stredovekú Dolnú ulicu pri Špitálskom kostole. Úplne tým rozvrátili historický charakter tejto časti mesta, čo dnes treba naprávať. Na Dolnú ulicu sa opäť vracajú čadičové kocky, nazývané ľudovo aj mačacími hlavami. Tie dodnes dominujú väčšine historických miest doma i v zahraničí, hoci pomaly sa dostávajú do popredia aj iné druhy pôvodných dlažobných materiálov. V Bardejove napríklad pred časom nahradili mačacie hlavy trvanlivým riečnym kameňom.
Takmer všade v Európe sú však obľúbené aj mačacie hlavy z čadiča. Ich obrovskou výhodou ja variabilnosť a trvácnosť. Hodia sa prakticky do všetkých typov historických zástavieb a vydržia dlhé desaťročia. Samozrejme, ak je na takúto dlažbu použitý kvalitný materiál a ak je dlažba položená s citom a umom.
Ručne opracované kocky z čadiča chýbajú
V kľukatých uličkách Banskej Štiavnice natrafíte na mačacie hlavy na každom kroku. Sú s týmto mestom zrastené a niektoré ulice boli dláždené ešte v 19. storočí. Napriek tomu držia výborne a nebyť nutných rozkopávok pri opravách, väčšia rekonštrukcia by ani nebola potrebná. Inžinier Dušan Kavický, vedúci oddelenia výstavby Mestského úradu v Banskej Štiavnici nedá na tento typ mestskej dlažby dopustiť: „Každá úprava dlažby v mestskej pamiatkovej rezervácii musí byť schválená krajským pamiatkovým úradom. Je to opodstatnené, keďže dlažba dotvára celkový obraz historickej časti mesta. V Štiavnici je využívaná predovšetkým dlažba z čierneho čadiča, ktorá je mimoriadne trvácna. V niektorých uliciach je stále zachovaná pôvodná dlažba z 19. storočia,“ dodáva.
Pamiatkári dbajú predovšetkým o to, aby bola dlažba z prírodného kameňa. V prípade, že existujúca pôvodná dlažba sa ešte dá opraviť, býva to najlepšia možnosť. V Štiavnici je výborne zachovaná dlažba hlavne na Dolnej ružovej ulici. Aj dlažba na Sládkovičovej ulici bola položená v roku 1938, no stále je na dobrej úrovni. V tom čase sa čadičové kocky ešte opracovávali ručne, čo podľa Kavického už dnes chýba. „Vyrábajú sa strojovo, pričom stroj nezachytí také detaily, ako sa dali zachytiť ručne. Aj preto boli pôvodné kocky kvalitnejšie,“ myslí si vedúci. Stále menej je na Slovensku aj firiem, ktoré dokážu položiť dlažbu z mačacích hláv kvalitne. „Je to naozaj fortieľ, no mestá už vedia, na ktoré firmy sa dá v tomto smere spoľahnúť,“ hovorí inžinier Kavický.
Čadičových kociek je na slovenskom trhu dosť, čo sa nedá povedať o všetkých prírodných materiáloch. Chýba napríklad pôvodná ryolitová dlažba, keďže ryolit je na Slovensku v podstate vyťažený. Problém má s tým aj Štiavnica, ktorá má časť komunikácie v centre dláždený týmto typom dlažby. Ryolit zo zahraničia často nemá potrebnú kvalitu, o čom sa už presvedčili aj niektoré slovenské mestá. Aj preto sa viac siaha práve po čadičových kockách, ktoré pred časom hlavne v modernejších mestách začali postupne vytláčať iné materiály, či zámkové dlažby. Popri najznámejších čiernych čadičových kockách sa využívajú aj svetlejšie odtiene, vyrobené napríklad zo žuly.
Kremnica do dlažby „zakliala“ aj pôdorys
Hornej brány
O tom, že kladenie čadičových kociek je pomerne náročné, sa v posledných mesiacoch presvedčili Kremničania. V centre mesta pracovali skupiny odborníkov, ktorí dláždili Kutnohorskú a Dolnú ulicu. Pomaly pribúdala malá kocka ku kocke, čo pripomínalo doslova mravenčiu prácu. „Rekonštrukcii predchádzala štúdia a projekt, ktorý musel zohľadniť aj využitie materiálov. Keďže ide o pamiatkovú rezerváciu, celý proces sa robil v spolupráci s pamiatkovým úradom. Mesto dalo pred dvoma rokmi vypracovať štúdiu komunikácií v pamiatkovej rezervácii, ktorú odsúhlasil krajský pamiatkový úrad, “ povedala nám inžinierka Marianna Donovalová z oddelenia výstavby mestského úradu v Kremnici. Týmto spôsobom sa riešili nielen samotné komunikácie, ale aj vstupy do domov. Aj podľa nej sú čadičové kocky mimoriadne odolný materiál, ktorý sa v historických centrách miest veľmi dobre osvedčil.
Kremnica mala problémy so zlým stavom komunikácií už dlhú dobu. V roku 2003 sa však mestu podarilo dosiahnuť, aby bolo spoločne s Bratislavou, Bardejovom, Banskou Štiavnicou a Levočou zaradené do štátneho rozpočtu, z ktorého dostáva dotáciu na záchranu a obnovu historických pamiatok, rekonštrukciu komunikácií, či zelene. V minulom roku išlo na rekonštrukciu dvoch spomínaných ulíc (Dolnej a Kutnohorskej) 11 miliónov korún. Pri realizácii projektu mesto spolupracovalo aj s vlastníkmi objektov, ktorí využili možnosť a dali si urobiť nové prípojky vody, či kanalizáciu. Kremnica má zároveň jednu „dlažbovú“ zaujímavosť. Na Kutnohorskej ulici narazí návštevník na dláždenie, ktoré je farebne odlíšené od ostatnej časti ulice. Práve v tejto časti sa počas rekonštrukcie robil archeologický prieskum. Ten mal presne stanoviť, kde stála pôvodná Horná brána, ktorá bola súčasťou fortifikačného systému. Brána už dlhé desaťročia neexistuje, no Kremničanom bude jej pôdorys pripomínať svetlejšie dláždenie v ulici. Aj preto zvyknú Kremničania hovoriť, že starú Hornú bránu majú zakliatu v dlažbe.
Mačacie hlavy vnímajú ľudia ako kolorit starých miest. Jediní, komu občas ležia v žalúdku, sú cyklisti. Stačí, ak na ne poprší a brzdenie na týchto kockách môže byť zradné. Preto dobrá rada – v daždi si radšej staré mestá prezerajte pešo.
