Úroveň dnešných súťaží

V týchto dňoch sa konali súťaže v recitácii v našom regióne.
Pretože patrím medzi tých ľudí, ktorí ešte pamätajú Nedeľné chvíľky poézie, som už z toho unavená, zhrozená, ako sa zmenila úroveň týchto súťaží. Boli sme zvyknutí, že k poézii patrí decentné oblečenie, kultúrne vystupovanie a citlivý prednes.
Dnes to už nie je tak, už niekoľko rokov nie. Teraz už je možné si obliecť dvadsaťcentimetrové sukne, krátke tričká, neodpustiteľné rifle a nohavice, že ledva niečo zakryjú, vytŕčať holé pupky. To je len oblečenie. Vystupovanie – ruky vo vreckách, rozkročené nohy i vykrivené státie ako otáznik. A čo povedať na prednes? Boli sme zvyknutí len na dôraz poézie. Nie na gestikulácie, na hranie na hudobnom nástroji, alebo tancovanie, tlieskanie či poskakovanie. Nehovoriac o samotnom texte, všelijakých nemiestnych a dvojzmyselných takzvaných básní, kde sa používajú slová, ako napríklad frcguma, alkohol, fajčenie a iné. A čo je najzaujímavejšie, ešte vyhrať prvú cenu s takou absurdnou poé- ziou, čo ešte nepatrí do detských úst.
Možno som staromódna, ale myslím si, že takto nevychovávame novú kultúrnu generáciu, keď im taký príklad dávame už od mala. Tí rodičia a učitelia, čo sa snažia vštepiť do detí akú – takú etiku, nemajú šancu. Deti sú znechutené. Takéto jednanie ich vykoľají a nevedia, čo si majú o všetkom myslieť. Ako potom môžeme od nich žiadať, aby sa snažili žiť kultúrne, keď aj to pekné, ako je poézia, necháme zdevastovať. Uprednostňujeme hrubosť, vulgárnosť a ešte ich aj odmeníme.
Myslím si, že by sa malo dozrieť na to, v akom prostredí a akí ľudia hodnotia výkony ešte neskazených detských duší. Hlavne uvedomiť si, že nie dospelí z regiónu zápasia medzi sebou, ale deti si overujú, čo dokážu. Keď sa im to podarí, majú z toho radosť a veria, že ešte existuje aj niečo pekné.