. Pred tromi týždňami sme prvýkrát zahajovali a tak ponúkame rôzne zľavy.“ Nahodila som kyslý úsmev: „Ďakujem, ešte si vyberiem...“ Možno som divná, ale po týchto niekoľkých frázach ma naozaj prešla chuť pokračovať v konverzácii. Nie som striktná obhajkyňa spisovného jazyka, ale čo ma vie do kosti dožrať, je nesprávne vykanie a používanie českého slova zahájenie dokonca aj v médiách, kde by si mali zvlášť dávať pozor. Všimla som si, že nedbalé používanie prípony –li je najmä v oblastiach, kde sa obyvatelia bijú do pŕs akí sú oni Slováci (Žilina, Martin). Pritom je to tak jednoduché: „Dobrý deň. Našli ste niečo zaujímavé. Ak by ste potrebovali...“
Zahajujú v rádiách, na výstavách a rôznych akciách. Vždy si predstavím, ako by to vyzeralo, keby všetci tí vykonávali činnosť, ktorá v skutočnosti zahájenie znamená. To tam vysádzajú nejaký háj alebo čo? Radšej by som nejaký ten večierok otvorila (v slávnostných šatách a s prívetivým úsmevom).
Existuje pár ďalších fráz, ktoré mi trhajú uši. Za prvé, za druhé... Padá to na mňa zo všetkých strán. Čo tak po prvé, po druhé?
„Moc sa mi to páčilo.“ Slovo moc znamená silu, nadradenosť a hegemóniu. Dugit, Duverger, Simon či Weber by o tom vedeli rozprávať. Asi bude namieste používať slovíčko veľmi.
A čo tak sáčik, resp. sáčok. Ide o obyčajné igelitové alebo papierové vrecko. Krabica. Vedeli ste, že je to odborný termín, ktorý používajú elektrikári? Alternatíva – škatuľa.
Nikto nie je dokonalý. Bolo by asi smiešne v neformálnom prejave, medzi priateľmi, používať írečitú slovenčinu. Veď jazyk predstavuje nielen spisovnosť, ale aj slang, historizmy, rôzne frázy prevzaté z iných rečí a, bohužiaľ, aj vulgarizmy. Kritiku mierim na formálnu stránku prejavu. Na stretnutie navzájom cudzích ľudí. Na moderátorov rádií a televízií. Na učiteľov a profesorov (žiaľ, aj niektorí slovenčinári strácajú kontrolu). Striktné dodržiavanie zásad slovenského jazyka niekedy pôsobí naozaj smiešne (pohovka – hovník), postupom času sa stretávame so slovami, o ktorých mi ani vo sne nenapadlo, že sú nespisovné (chovať sa – správať sa).
Týchto pár výrazov som vybrala na základe dlhšieho pozorovania a upozorňovania jazykovedcov, a tiež po rozhovore s bývalou pani profesorkou, ktorá ma „nakazila“ svojou metódou ostražitosti.
Zaujalo ma, že som sa zatiaľ nestretla s Čechom, ktorý by s obľubou, a dokonca z nevedomosti používal slovakizmy. Musím však priznať, že aj mne učarovali niektoré české slová, napríklad kobliha, ponevač... Slovenčina je pekný ľúbozvučný jazyk, no mnohé pravidlá sú dôkazom, že patrí medzi najnáročnejšie reči. A nielen pre cudzincov...
Autor: Lucia Flimelová